Peter Bilý: Kamil pridobre vie, čo je umenie

Články
14. decembra 2011, 11:13 | Peter Bilý

V ten deň, keď som spoznal Kamila Zbruža, mohol som sa na vlastné oči presvedčiť, že naozaj existuje. Vyzeral ešte exotickejšie ako na fotkách, na ktorých som ho mal možnosť vidieť pred naším prvým, naozaj osudovým stretnutím tretieho druhu. Je maskovaný mimozemšťan? Dokonalý, tajný android?, pýtal som sa sám seba, keď som ukradomky pozoroval jeho sivú pokožku na tvári, ktorá prechádzala do plesňovo svetlozelenej, silikónovo priesvitnej, či petržalkovopanelákovskyželezobetónovej farby, vždy podľa uhla pohľadu, ktorým ste sa naňho dívali. A tie sovietske kybernetické okuliare a tie stephenhawkingovské, astrofyzikálne črty tváre, za ktoré by dal desať rokov života hocijaký autor vedeckofantastických bestsellerov! No Kamil sa nechoval ako do seba zahľadený, postmoderný mýtus, ale rozprával sa so mnou s prirodzenosťou a spontánnosťou dvanásťročného chlapca. Ponúkol ma obyčajným pivom a nejakými zvláštnymi zelenými bylinkami a nadšene sme sa začali baviť o literatúre, živote a ženskej anatómii. O Kamilových knihách sme sa nerozprávali, hoci som ich mal všetky prečítané, počnúc Spitým imidžom (imidžom sa to všetko začína a imidžom končí?), až po vtedy poslednú Oddychovku. Hoci som nepatril medzi laboratórnych básnikov, ale chcel som byť trubadúrom mokrej ulice, rád som čítal experimentálnu literatúru.

O nejaký ten deň, na tom istom mieste, kde som spoznal Kamila Zbruža, som sa zoznámil s neznámym, karibským intelektuálom. Takmer do uhľového čierna opálený mladý chalan ma prekvapil nielen tým, aký mal nevšedný prehľad o svetových avantgardách, ale najmä ma ohromil svojou bezchybnou slovenčinou. „Kde ste sa naučili tak dobre po slovensky?“, spýtal som sa s neskrývaným rešpektom a závistlivým obdivom, lebo som z nespisovných Košíc. „Na Slovensku,“ odpovedal Karibčan a ja som zahanbene stíchol. Po hodine som si s úžasom všimol, že Karibčan nosí presne také isté okuliare ako mýtický, legendárny Kamil Zbruž. „Poznáte Kamila Zbruža?“ spýtal som sa placho, neskrývajúc vlastnú neistotu. „Jasné, ja som Kamil, ty somár“, odpovedal mi Karibčan a pochopil som, že má pravdu. A aby Kamil vysvetlil príčinu svojej metamorfózy, začal mi ukazovať 9×13 cm fotky zo svojej prímorskej, plážovej dovolenky. Tu kontemploval harmóniu všehomíra a tam zasa pominuteľnosť a dočasnosť slnečných a mesačných lúčov. A tam inokedy a inde krásy a škaredosti prírodných stvorení. Ale hlavne sa do horkočokoládova opálil.

S Kamilom bola sranda, aj keď bol opálený a znova sa na nič nehral, ani na básnika, ani na gigolovského latin lovera, napriek tým temným farbám a sexuálnej energii, ktorú do neho nalialo stredozemné slnko.

No o milého Kamila som neskôr začal mať strach. Nie keď uverejnil v istom tvrdoväzbovom zborníku cez tucet čisto bielych strán bez textu a bez paginácie pod názvom Ticho, či keď predstavil kubrickovského Síria, dokonca ani keď sa stal terčom útokov neuveriteľne múdrej kritiky, lebo si dovolil uverejniť makarenovskú paródiu na rytmickoidných veršotepcov pod názvom Primitív. Bál som sa, že Kamil sa ako autor publikačne odmlčí a bude tráviť čas už iba čítaním a rozjímaním nad Danteho Božskou komédiou, Petrarcovými sonetmi a vybranými Shakespearovými drámami a na všetko súčasné sa jednoducho zvysoka vytentuje, lebo keď všetci nadšene tárajú, najlepšie je mlčať. No Kamil sa vrátil pred pár týždňami dichotomickou, bipolárnou, čiernobielou zbierkou „Energy“. Čierna a biela v Kamilovej grafickotextovej koláži nemá ten istý význam ako na šesťdesiatštyri políčkovom poli šachu, kde prvý ťah má výhodu strategickej prevahy, nenaznačuje ani hru na Dr J. & Mr. H., či dokonca módnu emo-estetiku. A predpokladám, že nejde ani o jingjangovské, čakrovské dekorácie, ktoré sú už vlastne nejakých štyridsaťrokov zastaralé aj v architektúre gýčovitých, new-ageovských interiérov. Ani Kabala, ani Kniha mŕtvych, ani Evanjelium, Apokryfy, či Kamasútra. Kamil sa rehlí do tváre nielen tým, ktorí si myslia, že poézia je vyštopkané rýmovanie senilných nezmyslov, ale aj tým, ktorí si s posvätnou úctou kľakajú pred Experimentom, snobskými klistýrmi a bulimickými výplachmi nenapraviteľných, ľudských, príliš ľudských, intelektuálnych žalúdkov. Lebo Kamil pridobre vie, čo je umenie a neurotické, sebaokiadzajúce pózy necháva iným, bohužiaľ tým menej talentovaným.

Pôvodne publikované v časopise Kumšt

Share 'Peter Bilý: Kamil pridobre vie, čo je umenie' on Bookmarky.cz Share 'Peter Bilý: Kamil pridobre vie, čo je umenie' on Facebook Share 'Peter Bilý: Kamil pridobre vie, čo je umenie' on Linkuj.cz Share 'Peter Bilý: Kamil pridobre vie, čo je umenie' on Twitter Share 'Peter Bilý: Kamil pridobre vie, čo je umenie' on vybrali SME Share 'Peter Bilý: Kamil pridobre vie, čo je umenie' on Email

Pridať komentár

XHTML | Povolené značky: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Creative Commons Attribution-Noncommercial-No Derivative Works 3.0
2010 – 2018 kloaka | ISSN 1338-158X (online) | ISSN 1338-5054 (tlač)
kloaka [na] membrana [bodka] sk
web beží na WordPresse, s témou odvodenou od Barecity