Lámanie palíc

Články
17. februára 2011, 23:40 | Jaroslav Šrank

Ad: Michal Rehúš: Literárnokritická alchýmia

000000

Nemám na Litvákovu knižku Vtáctvo nebeské jednoznačný názor vhodný do arény, preto som na jej posúdenie nemohol použiť ani vyhrotene negatívne charakteristiky M. Rehúša (infantilný, slaboduchý, zápecnícky, primitívny, impotentný, stereotypný apod.), ani superlatívy. Aj preto som zvolil cestu problémového rozboru žánrovej príslušnosti zbierky. Umožnilo mi to opísať ju, interpretovať aj poukázať na to, v čom vidím jej limity, teda hodnotiť ju. A zároveň ponechať dostatočný priestor čitateľovi, aby si nad vecou sám polámal hlavu. Ak je toto „magická operácia“, prečo ešte nie som aspoň mimoriadny profesor a strácam čas s Litvákom? Či som akademicky čaroval a vytváral „dojem, že všetko je v najlepšom v poriadku“, ako píše Rehúš, či som došiel iba k „menším chybičkám“, alebo sú moje pripomienky zásadné, nech posúdi každý sám nad celým posledným odsekom alebo aspoň nad záverom, s ktorým nakoniec súhlasí aj Rehúš: „problémom Litvákovej idyly je teda celkom triviálne jej iluzívnosť či utopickosť“. Ak pritom zároveň nespochybňujem estetickú pôsobivosť knihy, robím tak preto, že Litvák si za ňu podľa mňa pohanu nezaslúži. Nevravím, že excelentne, ale na pomerne zdatnej úrovni napĺňa parametre svojho žánru. Má teda právo na existenciu.

00000

V určitých paralelných svetoch je celkom dobre možné, že nemám pravdu skoro v ničom, čo som v Litvákovej – ale vlastne ktorejkoľvek inej – zbierke uzrel, ba možno ak ju aj mám, je to len taká trkvasia pravdička. Ale ak so mnou možno súhlasiť v tom, že „problémom Litvákovej idyly je teda celkom triviálne jej iluzívnosť či utopickosť“, neviem, kde Rehúš vzal, že mi „imponujú najmä axiologické východiská Litvákovej zbierky“ a že si ich beriem pod ochranné krídla. Keď píšem, že dnešný svet je rizikový, určite tým netvrdím, že iné, minulé také neboli. Keď pripúšťam, že tendencia uchýliť sa do nejakého toho azylu je „zaiste legitímna“, nemoralizujem, iba konštatujem. Moralizuje, schuti aj s výsmešným rozbehom, Rehúš, vzápätí nálepkujúci Litvákov subjekt ako slaboduchého zápecníka. Formulácia „Takže mávneme rukou aj nad tým paradoxom, že všetka tá príroda, ktorou sa básnik obklopuje, je arteficiálna nebagatelizuje Litvákove nedostatky, to by bola pomerne drevorubačská alchýmia, ale jej zmysel tu vysvetľovať nebudem. Ak sa minula účinkom, nech si ide. A práca, aspoň v našej poézii posledných dvoch desaťročí (lebo o tento kontext mi išlo), nie je banálna téma, pretože sa ňou skoro žiadna naša aktuálna poézia na akceptovateľnej úrovni nezaoberá. Z tohto pohľadu si význam, ktorý získava v štruktúre Litvákovej zbierky, uznanie zaslúži. To som posudzoval, nie „Litvákove mysliteľské výkony“ pri dištancovaní sa od konzumu, ako skracuje, či skôr skratuje Rehúš.

0000

Keď už bol pri tomto nedorozumení načatý žáner „aký to môže mať význam“, dovolím si jedným odhadom prispieť aj ja. Rehúšove skraty vyvolané (aj) mojím článkom sú spôsobené tým, že je apriórne proti typu poézie, ktorý reprezentuje Litvákova zbierka. Je mu smiešna, nemá cenu etc. Pre túto predpojatosť strieľa po tých, čo jeho názor nevyjadria. Preto ho chytá amok už pri jej opisoch, preto ich má za kamuflovanie. Páči sa mi, že pre tento postoj ide aj do šarvátok, ale tieto náboje si mohol ušetriť. Nehovoriac o tom, že pri takomto vedení boja hrozia rovnaké riziká, proti akým tasíme, napríklad naivný či primitívny dogmatizmus. Jeden si totiž ľahko pomyslí, že pri takom boji ide viac o lámanie palíc než o lámanie si palíc.

000

Nebojím sa, že keď priznáme legitimitu Litvákovej zbierke, pozveme tým do poézie zástupy grafomanov. Už v nej dávno sú. A nepýtajú sa ani Rehúša, ani mňa. Fičia na samochvále. Či samohane? (Tento žart som ukradol V. Mikulovi.) Navzájom si k tomu fandia a nejaké expertízy im môžu byť ukradnuté. Ale za hranicami týchto revírov by som predsa len rád dúfal vo väčšiu – čo, otvorenosť? – no, povedzme ochotu rozlišovať a vo väčšiu – čo, toleranciu? – nie, ale schopnosť dávkovať.

00

Neviem, na čo je dobré toto haló, ale keď už na mojom hlase tak záleží, rád prispejem.

0

Text vyjde v Kloake č. 1/2011

Share 'Lámanie palíc' on Bookmarky.cz Share 'Lámanie palíc' on Facebook Share 'Lámanie palíc' on Linkuj.cz Share 'Lámanie palíc' on Twitter Share 'Lámanie palíc' on vybrali SME Share 'Lámanie palíc' on Email

Pridať komentár

XHTML | Povolené značky: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Creative Commons Attribution-Noncommercial-No Derivative Works 3.0
2010 – 2018 kloaka | ISSN 1338-158X (online) | ISSN 1338-5054 (tlač)
kloaka [na] membrana [bodka] sk
web beží na WordPresse, s témou odvodenou od Barecity