Literárnokritická alchýmia
Ad Jaroslav Šrank: Aj táto recenzia má názov, Ľubica Somolayová: Kto chodí rátať vtáctvo. Romboid 10/2010
Zatiaľ čo ešte celkom donedávna sa dalo podliehať ilúzii, že aspoň istá časť odbornej literárnej komunity dokáže rozlíšiť literárny výkon od literárneho lapsusu, dnes už takéto čosi nie je možné. Za kritický bod považujem recenzie J. Šranka a Ľ. Somolayovej na zbierku básní Jána Litváka Vtáctvo nebeské (2009), ktoré boli uverejnené v časopise Romboid (č. 10/2010). Obidva recenzné texty sú exemplárnym príkladom magických/alchymistických operácií, pri ktorých sa z obyčajných kovov stáva zlato, resp. sme svedkami toho, ako Šrank so Somolayovou imitujú Ježišov zázrak premeny vody na víno. Tak či onak, výsledok je rovnaký. V prípade reflektovania Litvákovej zbierky sa magickým úkonom napísania recenzie z infantilných a prvoplánových veršovačiek stáva zbierka textov, ktorá si zaslúži nielen pozornosť, ale dokonca ocenenie.
Obidve recenzie sú skvelým príkladom uplatňovania stratégií, ktoré zabezpečujú spomínaný magický efekt. Ich spoločným menovateľom je akademizmus, únik do sfér deskripcie a interpretácie, príp. fabulovania bez kriticko-hodnotiaceho aspektu. Tieto techniky recenzentovi a recenzentke umožňujú zaplniť niekoľko strán textu a vzbudiť tak v človeku, ktorý zbierku nečítal, dojem, že všetko je v najlepšom v poriadku. Zatiaľ čo Šrankova magická operácia spočíva prevažne v analýze žánrového vymedzenia zbierky, Somolayovej gesto sa realizuje v komparativistickom prístupe. Pozrime sa na toto čarodejníctvo bližšie.
Šrank svoju recenziu do značnej miery stavia na žánrovom zaradení zbierky ako idyly, pričom dôsledne skúma a dokladuje, ako Litvákove texty napĺňajú jednotlivé znaky tohto žánru. Zameranie na analýzu idylickosti ako konštitutívneho prvku zbierky mu umožňuje písať o zbierke bez toho, aby sa hlavným predmetom úvah stala jej kvalita. Skrátka, analýza napĺňania idylickosti prekrýva skutočnosť, že sa tu vlastne podrobne a expertne rozoberajú slaboduchosti. Litvákova zbierka sa dá totiž čítať vážne len s veľkou mierou tolerancie a odosobnenia. Každý jeden verš svojím infantilným charakterom vzbudzuje nový a nový záchvat smiechu. Jeden príklad za všetky: „Strnádky trepocú sa na stebielkach žita, / pre kvapku smotany sa mačka k mojim lýtkam tíska. / Žmurká na kozu. Pekne je, a nechce sa jej myši chytať. / Hľa – žiadna bytosť nepriateľstva nebojí sa“ (s. 30). Zachovať si vážnu tvár pri čítaní takýchto veršov si vyžaduje až bolestivé premáhanie. S toleranciou by sa dalo k takýmto textom pristupovať azda len v prípade, že by išlo o poéziu pre deti, na ktorú sa zvyknú uplatňovať predsa len odlišné kritériá. Prípadne by sa dali akceptovať ako paródia na tradičnú prírodno-spirituálno-reflexívnu lyriku. O týchto možnostiach sa však ani jeden z recenzentov nezmieňuje, čo znamená, že k nim pristupujú s plnou vážnosťou.
Zdá sa však, že Šrankovi imponujú najmä axiologické východiská Litvákovej zbierky, ktoré si berie pod ochranné krídla. Pritom si neváha schuti zamoralizovať: „V súčasnom nestabilnom, nebezpečnom, rizikovom svete je takáto potreba privátneho pokoja, súladu a bezpečia zaiste legitímna“ (s. 15). Súčasný rizikový svet slúži Šrankovi na to, aby legitimizoval slaboduché zápecníctvo lyrického subjektu Litvákových básní. Zároveň sa tu podsúva podivuhodný názor, že súčasný svet je neobyčajne rizikový, akoby svety predchádzajúcich období boli menej rizikové. Skúšam si predstaviť život v rozličných historických epochách a veru nijaký zvláštny pocit bezpečia na mňa nevanie.
Komicky pôsobí aj to, ako Šrank oceňuje Litvákove mysliteľské výkony v oblasti kritiky, resp. dištancie od súčasného spoločensko-ekonomického „režimu“. Z detsky naivných básničiek vtipne vyvodzuje takéto závery: „Tiež sa dištancuje od súdobého spotrebiteľského spôsobu života, od predstáv, že pokoj, vyrovnanosť, bezpečie možno dosiahnuť masívnym konzumom všetkého, čo nám ponúka potravinársky, zábavný, kozmetický, automobilový a iný priemysel, teda bez akéhokoľvek úsilia. Práci tým vracia integrálny zmysel“ (s. 16). Na uvedomenie si takýchto banalít nie je nutné čítať Litváka, pokojne by sme si vystačili aj s aktualizovaným čítaním Biblie alebo Dobšinského rozprávok, či Babičky Boženy Němcovej.
Pre korektnosť však treba priznať, že Šrank v Litvákovej zbierke nachádza aj zopár menších chybičiek. Avšak aj v prípade, že sa odhodlá na kritickejší tón, ako to urobil v závere svojej recenzie, buď nad chybami mávne rukou („Takže mávneme rukou aj nad tým paradoxom, že všetka tá príroda, ktorou sa básnik obklopuje, je arteficiálna“, s. 19) alebo sa sám vzápätí pousiluje, aby tento kritický osteň otupil a obránil Litvákovu zbierku pred svojimi vlastnými výhradami: „Problémom Litvákovej idyly je teda celkom triviálne jej iluzívnosť či utopickosť (…). Tento problém, pravda, ešte neproblematizuje estetickú pôsobivosť zbierky“ (s. 19). Žiaden priestor na pochybnosti, estetická pôsobivosť je jasná a zaručená.
Svojskú stratégiu, ako legitimizovať Litvákovu zbierku a elegantne prehliadnuť jej markantné deficity, si zvolila Ľ. Somolayová. Jej podstata spočíva v tom, že recenzentka Litvákov aktuálny text porovnáva s jeho zbierkou Živorodka. Lovkyňa ľudí (2005), ktorá vznikla približne v rovnakom období ako Vtáctvo nebeské. Opäť tu teda akademizmus funguje ako zásterka – príležitosť na rozsiahle zapĺňanie priestoru vyhradeného na recenziu. Somolayovej lesť je ešte výraznejšia, keďže značnú časť svojho textu nevenuje recenzovanej zbierke. Dokonca ide až tak ďaleko, že ani záverečný rozsiahly citát nepochádza z Vtáctva nebeského, ale z komparovanej zbierky. Celá recenzia je do značnej miery iba pomerne suchým hľadaním styčných alebo antagonistických bodov medzi Vtáctvom nebeským a Živorodkou. Pravda, dobré svetlo na odbornú fundovanosť recenzentky nevrhá ani skutočnosť, že v úvodnom kontextualizovaní autora, pri ktorom ho zaraďuje do tzv. barbarskej generácie, za členov tohto zoskupenia primárne považuje popri Litvákovi Andrijana Turana, Ivana Koleniča a Kamila Zbruža. Ak už sa teda máme zaoberať barbarskou generáciou ako vážnou a homogénnou programovou literárnou skupinou, o čom sa tiež dá viesť polemika, zostáva záhadou, čo tam robí Ivan Kolenič a kam sa podel Róbert Bielik.
Na vynášanie hodnotiacich súdov si Somolayová ponechala len záverečnú časť svojho textu. Jej hodnotenia sú však skutočne pôvabné: „Nebeské vtáctvo zohráva dôležitú úlohu primárne v kontexte tvorby J. Litváka, predstavuje novú kvalitu, ktorú sa mu podarilo dosiahnuť, založenú na minimalizme a výrazovej čistote“ (s. 19). Až na to, že onen minimalizmus je podľa môjho názoru primitivizmus a infantilizmus a výrazová čistota je výrazovou impotentnosťou a stereotypnosťou.
Somolayová však vo svojom oceňovaní pokračuje ďalej: „Meditatívna stránka Litvákovej poézie sa posilnila a namiesto hypertrofovanej ezoteriky a spirituality sa prikláňa k textovej askéze, k zdržanlivej autenticite, k stíšenej výpovedi, ktorá však pôsobí priezračne a nástojčivo (…)“ (s. 19). V tejto vete recenzentka opúšťa akademický a vecný slovník svojich predchádzajúcich analýz a použitím ezoterického jazyka sa približuje k textom, ktoré recenzuje. Veď čo si máme predstaviť pod „zdržanlivou autenticitou“? A čo tento nešvár autenticity stále pohľadáva v literárnokritických textoch? Odkiaľ sa berie istota, že tu máme do činenia s autenticitou? A prečo by malo ísť o pozitívnu črtu? Tu skôr možno naopak prijať Šrankove tvrdenia, že „všetka tá príroda, ktorou sa básnik obklopuje, je arteficiálna, pretože sú to znaky prírody, jej literárne obrazy (…), produkty kultúry“ (s. 19) a že sa tu teda stretávame s iluzívnosťou a utopickosťou. Žiadna „zdržanlivá autenticita“, ale bohapustá iluzívnosť. Ale čítajme citovanú vetu ďalej. Hodnotou tu vraj má byť akási „stíšená výpoveď“, ktorá pôsobí „priezračne“. Tu už sa úplne ocitáme na území ezoterických fantazmagórií, resp. poetických bludov, ktoré sa svojím charakterom a vyznením nápadne podobajú na recenzované Litvákove texty.
Táto literárnokritická alchýmia by predsa len mohla mať dajaký význam. Mohla by byť povzbudením pre tých adeptov a adeptky poézie, ktorí/ktoré ešte stále veria vo viazaný verš, proti „aktuálnemu neprehľadnému a nebezpečnému svetu“ hodlajú stavať staré – overené hodnoty a svojím čistým a nefalšovaným citom sa usilujú pozitívne vplývať na svoje okolie. A veru sa zdá, že Litvákovi v rozličných literárnych súťažiach a na rozmanitých amatérskych literárnych serveroch vyrastá tvrdá konkurencia. Ak sa takýto infantilný poetický zošit prepiekol Litvákovi, prečo by sa nemohol prepiecť aj im? Pravda, ak budú recenzenti a recenzentky pristupovať ku všetkým textom rovnako a spravodlivo bez ohľadu na to, kto je ich autorom/autorkou. Pretože v rámci úsilia o aspoň aké-také vysvetlenie a ospravedlnenie obidvoch recenzií sa ponúka odpoveď, že viac zaúčinkovalo meno autora ako samy jeho texty. Pravdaže, to už sú špekulácie. Ale jestvuje tu aj iná, strašidelnejšia možnosť – a to tá, že viacerí naši kritici a kritičky sa dokážu stotožniť so slaboduchým a naivným spiritualizmom.
Text vyjde v Kloake č. 1/2011
Super. Klub na Laurinskej zrejme zanechal na sivej hmote vsetkych svojich dietok hlboke brazdy.
od Michala sme zatial take dobre necitali. Tesime sa aj nabuduce!