Kniha roka

Mária Ferenčuhová patrí dlhodobo k najvýraznejším autorkám na poli slovenskej poézie. Nie je preto prekvapenie, že jej najnovšia zbierka, ktorá vyšla v roku 2016 pod názvom Imunita, vzbudila medzi literárnymi kritikmi aj čitateľmi poézie značný ohlas. Dokonca, ako trefne poznamenal v diskusii Literárny kvocient LQ Jaroslav Šrank, „všetci o tej knihe buď vedeli, alebo všetci vedeli, že je to literárna udalosť“ ešte pred tým, ako sa kniha vôbec dostala do obehu[1]. Imunita zarezonovala aj v každoročnej ankete Kniha roka na stránkach denníka Pravda, v ktorej získala dokonca najviac hlasov spomedzi hodnotených kníh. Hoci je sporné, nakoľko je tento rebríček skutočne dôkazom „čitateľského úspechu,“ ako tvrdí Šrank (2017), určite stojí za pozornosť, že si vyslúžila adjektíva ako „autentická“ (Dorota Sadovská), „silná“ a „krásna“ (Michal Habaj), resp. „strhujúca“ (Daniela Tóthová). A ak by recenzie a anketa čitateľa náhodou minuli, v samotnej zbierke nájde až dva sprievodné texty. Dozvie sa, že Ferenčuhovej verše sú „nevšedne neľútostné vo výraze, zdrvujúce svojou nemilosrdnou vecnosťou“ (Schmarcová na záložke) či to, že je autorkin hlas „nesmierne naliehavý“ (Součková v zbierke, s. 93).

Dôraz recenzentov a čitateľov na autenticitu a naliehavosť Imunity je nepochybne spojený s jej tematickým zameraním. Od poslednej zbierky Ohrozený druh (2013), v ktorej spracovala najmä environmentálne témy, sa Ferenčuhová posúva k literárnemu vyjadreniu skúsenosti s ochorením, odcudzujúcim medicínskym jazykom či smrťou – vlastnou aj cudzou. Ide o atraktívnu problematiku, ktorá sa, chtiac či nechtiac, dotýka každého čitateľa. Autorka jej efekt ešte priživuje zdôrazňovaním autobiografických východísk zbierky, napríklad v rozhovore pre SME (Ferenčuhová & Fulmeková 2016), v ktorom za jeden z impulzov pre vznik zbierky označila vlastnú skúsenosť s onkologickým ochorením, resp. chorobu blízkeho priateľa. V rozhovore pre časopis Glosolália zasa tento autobiografický rozmer formuluje ako ochotu „poodhaliť sa v texte“ (Ferenčuhová & Schmarcová 2017, s. 81). Stačí však silný zážitok na dobrú poéziu?

Téma, prístup, štruktúra

Jedným zo špecifík Ferenčuhovej poslednej zbierky je vnútorná členitosť. Na 86 stranách tu čitateľ nájde až šesť samostatných cyklov (Kľúčové príznaky, Predpoveď na zajtra, Dokumenty, Obrazy liekov, Fragmenty) plus epilóg. Každý z týchto cyklov má pritom charakteristické atribúty, ktoré básne viažu do zmysluplného, esteticky jednotného celku. Napríklad prvá, Schopnosť obrany, obsahuje osem básní vo forme výpovede, z ktorých každá vyjadruje skúsenosť lyrického subjektu s ochorením. Kľúčové príznaky naopak pozostávajú z ôsmich naratívnych básní. V časti Dokumenty sa naplno prejavuje inšpirácia experimentálnou poéziou a konceptuálnym písaním, pretože ide o kolekciu textov vytvorených v štýle medicínskeho diskurzu, resp. apropriovaných z lekárskeho prostredia – diagnóz či lekárskych správ (čitateľ len ťažko odhalí, či sú to autentické dokumenty). Koherencia cyklov je však niekedy, zámerne alebo nezámerne, narušená, v prípade Dokumentov napr. básňou Premeny (s. 42), ktorá akoby patrila skôr do cyklu Kľúčové príznaky. Vzájomné prepojenie básní v cykle môže byť tiež komplikovanejšie. Dokazuje to predovšetkým ťažkopádne nazvaný cyklus Obrazy liekov, ktorý, s výnimkou úvodnej básne Postup (s. 55), ktorá cyklus symbolicky otvára, obsahuje jednotne formalizované texty, nadpísané názvom anorganického prvku, rastliny, či živočícha, vzťahujúcim sa k téme básne. Podobné prepojenie je možné nájsť aj v cykle Schopnosť obrany, v ktorom zhoda v iniciálach, tvoriacich nadpis prvej a poslednej básne napovedá, že subjekt oboch básní môže byť ten istý.

Naprieč zbierkou cykly spája predovšetkým tematicko-motivická rovina básní, princíp polyvokality a dominujúca forma výpovede. Ferenčuhovú zaujíma najmä spôsob, akým lyrické subjekty prežívajú ochorenie, či už svoje vlastné alebo blízkej osoby, prípadne jeho následky – zvyčajne smrť. Samotná choroba však nie je ústrednou témou, hoci by sa tak z niektorých kritických textov dalo usudzovať. Skôr než o „prieniku cudzorodého“ (Šrank 2017) vypovedajú Ferenčuhovej subjekty o zradnosti ľudského tela a jeho náchylnosti k zlyhaniu. Dominantným motívom Imunity nie sú ani tak cudzorodé prvky (s výnimkou básne Zákožka svrabová, s. 61-62), ako skôr autodeštrukčné procesy, ktoré vznikajú priamo v tele. Ide napr. o zápaly (s. 12, 22), hematologické problémy (s. 13), poruchy pamäte a nervového systému (s. 15, 24), srdcovo-cievne choroby (s. 52), rakovinu (s. 11, 18) či proces starnutia (s. 14). Základným problémom teda nie je „onkologická liečba“, ako píše Mihalkovič (2016), ani choroba ako taká, ale skôr krehkosť ľudského tela a jeho schopnosť obrany (viď názov zbierky).

Mária Ferenčuhová nie je prvou autorkou, ktorá vo svojich básňach tematizuje problematiku chorôb, telesnosti, nemocničného diskurzu či zomierania. Jaroslav Šrank vo svojej kritike uvádza pomerne bohatý zoznam literárnych prekurzorov Imunity z oblasti slovenskej (Stacho, Šípková, Podracká, Ondejková atď.), českej (Kolář) či svetovej poézie (napr. Gottfried Benn, Heimrad Bäcker, E. L. Masters, ktorého Ferenčuhová sama uvádza v rozhovore s Tallom, 2016). Aktuálnejším výkonom, ktorý môže byť paralelou k Ferenčuhovej Imunite, je však nedávna performancia amerického konceptualistu Kennetha Goldsmitha, ktorý v marci 2015 na Brownovej univerzite predniesol báseň The Body of Michael Brown [Telo Michaela Browna]. Ako napovedá názov, išlo o privlastnenú pitevnú správu Michaela Browna, afroamerického tínedžera, ktorého násilná smrť bola pretextom vlny protestov vo Fergusone a silným impulzom pre hnutie Black Lives Matter. Goldsmithova performancia celkom nezámerne ukázala, že aj zdanlivo depoetizovaná a depersonalizovaná pitevná správa môže mať radikálny efekt. Bezprostredne po vystúpení sa The Body of Michael Brown stala intenzívne debatovanou témou, pričom prevažovali hlasy, ktoré performanciu odsudzovali ako mocenské gesto s rasistickým presahom. Ferenčuhovej prístup je na rozdiel od Goldsmithovho informovaný nielen experimentálnymi postupmi, ale aj konvenčnou reflexívnou lyrikou či naratívnou poéziou. Jej texty však majú takisto sociálno-kritický rozmer, hoci nepochybne menej kontroverzný než v Goldsmithovom prípade. Práve v ňom sa skrýva tá najsilnejšia stránka zbierky – no, paradoxne, aj jedna z najslabších.

Subjekt, objekt a diagnóza

Touto najsilnejšou stránkou je spôsob, akým Ferenčuhová prostredníctvom sterilného jazyka modernej medicínskej byrokracie pretvára vzájomný vzťah medzi objektom a subjektom (resp. subjektkou) básne a spoločensko-kritické implikácie tohto básnického prístupu. V najlepších momentoch Imunity totiž subjekt, autor či autorka výpovede, splýva s objektom – predmetom reflexie, ktorá konštituuje báseň. V kontexte ochorenia a liečby je totiž centrom záujmu vypovedajúceho či vypovedajúcej vlastná telesnosť, resp. proces jej premeny a deštrukcie. Príkladom môže byť napríklad báseň A. J. (54), v ktorej subjektka konštatuje: „prestali sa mi tvoriť krvné doštičky / krvácam, / našťastie veľmi pomaly, / zo všetkých otvorov“ (s. 13). Subjekty sú v týchto básňach najmä pozorovateľmi seba samých, prípadne svojich blízkych, ktorí sa pred ich očami menia z autonómnych subjektov na nemohúce objekty lekárskej starostlivosti. Zaujímavé je pritom ako Ferenčuhová prekračuje konvenčný karteziánsky dualizmus prostredníctvom práce s formálnou podobou básne. Grafická fragmentácia výpovede, dezintegrácia štandardnej básnickej formy, syntaktickej a gramatickej štruktúry jazyka, najdôraznejšia v jednom zo záverečných fragmentov cyklu Predpoveď na zajtra (s. 39), naznačuje, že ani centrálna nervová sústava, ktorá výpoveď generuje, už nie je spoľahlivá. Deštrukcia vrcholí rozpadom kognitívnych štruktúr, po ktorej už poézia nie je možná.

V Imunite pritom zreteľne cítiť ozveny foucaultovskej kritiky moderného režimu moci a kontroly (explicitný odkaz na Michela Foucaulta nájdeme v básni Predpoveď na zajtra, s. 38). Jazyk, ktorým Ferenčuhovej subjekty vypovedajú, odkrývajú najintímnejšie obsahy prežívania hraničnej skúsenosti, je totiž utváraný mocensky subvencovaným jazykom modernej medicíny. Je to práve tento jazyk, ktorý svojou príznačnou strohosťou, využívaním cudzích slov a skratiek, generalizuje a redukuje pacienta, subjekt, na objekt medicíny – súbor symptómov. Skutočnosť, že Ferenčuhovej subjekty tento jazyk prijímajú za vlastný a dokonca prostredníctvom jeho kategórií chápu vlastnú skúsenosť s chorobou, je možné vnímať ako výsledok absolútneho prispôsobenia sa, triumf moci. V básňach sa však črtajú aj náznaky rôznych stratégií úniku alebo emancipácie, ktorými subjekty spochybňujú dominanciu medicínskeho diskurzu. Ide napríklad o čítanie textov lekárskych správ a diagnóz s dôrazom na ich estetický rozmer (báseň Krajina srdca, s. 52). Alternatívnu, no kontroverznejšiu cestu môže naznačovať cyklus Obrazy liekov (s. 53-70), v ktorom autorka prechádza od chemických základov farmaceutík k alternatívnym zdrojom liečiv. Alternatívne formy medicíny, napr. homeopatia, sa tak vymaňujú zo svojej pozície „podmaneného poznania“ (Foucault 1980, s. 7) a stávajú sa nielen únikom, ale emancipačnou stratégiou subjektu.

Ferenčuhová teda nadväzuje na explicitnú sociálno-kritickú vyhranenosť svojej predchádzajúcej zbierky Ohrozený druh (2013). Vďaka zapojeniu sterilného jazyka nemocničnej byrokracie a charakteristických prvkov diskurzu modernej medicíny je Imunitu možné čítať nie len ako reflexiu ochorení, ale aj ako kritický metakomentár k pozícii subjektu v modernom svete. Sterilný jazyk pozorovania tu nie je len prostriedkom lekárskych definícii a oklieštenej byrokratickej komunikácie, ktorá v konečnom dôsledku dehumanizuje chorého. Naopak, stáva sa organickou súčasťou vedomia subjektu, ktorý sám o sebe uvažuje ako o predmete liečby, pozorovania, experimentu.

Nevyjadriteľné nevyjadrovať

Zdalo by sa teda, že je všetko v poriadku. Lenže nie je. Imunita má totiž okrem pozitív aj systematické slabiny. Skrývajú sa predovšetkým v dvoch výrazných aspektoch Ferenčuhovej autorskej stratégie a vynárajú sa s rôznou intenzitou naprieč celou zbierkou. V prvom rade ide o snahu explicitne presiahnuť zdanlivé limity strohého jazyka medicínskej byrokracie smerom k štandardnej lyrike, resp. reflexívnej poézii. Autorka pritom neraz využíva pomerne banálne a vyčerpané prostriedky, napríklad rekvizity odkazujúce k hermetickým či ezoterickým diskurzom. Druhým problémom je potom naivne explicitné spracovanie sociálnej kritiky, ktorú jej téma ponúka.

Pozrime sa na prvý problém. Hoci autorka výrazne ťaží zo strohej štylistiky a expertnej lexiky charakteristických žánrov medicínskeho diskurzu (či už v diagnózach a auto-diagnózach, alebo apropriovaných lekárskych správach, s. 52), nejde o jediný jazyk, ktorý formuje básne v Imunite. Súčasťou textovej kompozície sú neraz postupy prevzaté zo štandardnej lyriky. Nejde pritom obvykle o žiadne inovatívne prvky, ale skôr o triviálne pokusy o vyjadrenie transcendentného či mystického rozmeru skúsenosti s fatálnym ochorením. Príkladom môže by napríklad báseň M. R. (40), ktorá popisuje priam ezoterickú skúsenosť rekonvalescencie: „telo sa zatiaľ vytrvalo obnovuje, / vstrebáva zažité, / to ružové a čisté / prichádza zvnútra / zhora / pomimo skúseností / spoza štatistík / ako celkom obyčajný / zázrak.“ (s. 18). Inokedy ide zasa o banálne filozofovanie: „Ako génom vštiepiť / hodnotu ticha? A čo ak / ju poznajú, akurát nehodlajú / mlčať?“ (s. 16). Rovnako nepresvedčivo pôsobia aj poetizácie, napr. v básni Ľuľok sladkohorký: „(…) No s prvou úrodou sa / pevne zapriem / o zem, odhodlaná / zovšadiaľ opäť vyklíčiť.“ (s. 70). Toto zanášanie konvenčných poetických stratégií je pritom zbytočná nadpráca. Ferenčuhová sama v zbierke dokazuje, že to vie aj lepšie, napr. v pomerne vtipnej básni Zlato (s. 59-60). Násilná poetizácia (a patetizácia) výpovedí neprináša nič nové ani zaujímavé – vykostený lekársky slang a úsporný jazyk výpovedí Ferenčuhovej subjektov by fungoval aj bez nej. Nevyjadriteľné nevyjadrovať, radšej nechať tak.

Druhým problémom Imunity je autorkina snaha o explicitnú, čitateľsky prístupnú spoločenskú kritiku. Nanešťastie, tieto texty spravidla využívajú pomerne konvenčný diapazón tém sociálno-kritickej literatúry, resp. angažovanej poézie. V básni T. R. (2) autorka demaskuje cieľ liečby dieťaťa ako „Z neduživého / vytvoriť funkčného, / integrovateľného / jedinca“ (s. 12). Ďalej sa stretneme s pobodanou čašníčkou na ubytovni (s. 21), variáciami na Čenkovej deti (s. 61, resp. 69) či chudobnými, zoslabnutými dôchodcami (s. 65). Autorka si pritom od subjektov nezachováva odstup a efekt týchto básní stavia primárne na súcite a snahe dojať čitateľa učebnicovo tragickým osudom svojich hrdinov. Celkom dysfunkčne (a cynicky) napokon pôsobí snaha poetizovať skúsenosť týchto prekérnych subjektov, napr. invokácia náboženského diskurzu v básni Zákožka svrabová: „Správne vytvorený kríž / z pokožky zmyje príkoria, / pootvára póry / a nechá vstúpiť / kráľovstvo“ (s. 62). Bolo by pritom celkom stačilo zachovať inherentnú sterilitu expertného diskurzu, ktorý má, ako som naznačil vyššie, bohaté sociálne a politické implikácie. Samotná téma Ferenčuhovej zbierky je dojemná a pôsobivá, tak na čo ešte priživovať pátosom a sentimentalitou?

Marginália k literárnokritickej reflexii

Lenže prečo nie, ak táto sentimentálnosť kritikom konvenuje? Zdá sa totiž, že práve dojatie a citová katarzia je tým, čo viacerí recenzenti v Imunite hľadali – a čo v nej aj podaktorí našli. Už Součková vo svojom marketingovom texte píše, že ju „Ferenčuhová svojimi básňami ‚donútila‘ zastaviť sa, pozerať dokorán otvorenými očami a spozornieť“ (s. 92), resp. že sama ako „čitateľ súcití s onkologickými pacientmi a je hlboko zasiahnutá ich bezmocnosťou“ (s. 91). Rovnako Rácová, už o čosi racionálnejšie, vyzdvihuje efekt „scitlivovania“, ktorý je údajne výsledkom Ferenčuhovej anestetizovaného jazyka. Šafranová by zasa ocenila, ak by metafory pôsobili „tragicky, desivo, odstrašujúco, smutne“ (Šafranová 2017, s. 75) – a ak „karikujú daný jav napriek tomu, že ide o vážnu situáciu“ (ibid.), považuje to za nezámerné (a nezámerne komické).[2] Paradoxne sa pri tom odkazuje na metaforu akvaparku, ku ktorému autorka prirovnáva tvár pacienta plnú nemocničných hadičiek. Tá pritom patrí medzi momenty zbierky (s. 27), keď sa autorka odpútava od sentimentálneho rámca skúsenosti s nemocničným prostredím. Veď na čo by bola Ferenčuhovej zbierka o chorobách na svete, ak by jej cieľom nebolo čitateľa vystrašiť a dojať? Radšej sa spoľahnime na literárnokritickú telepatiu a odhadujme jej úmysel. Podobný kritický postup volí aj Málková (2016), keď, paradoxne, Ferenčuhovej naopak vyčíta nedostatok konvenčnej poetiky a anestetizáciu, ktorá jej nedovoľuje adekvátne sa vciťovať do fatálne chorých subjektov.

Symptomatická je aj snaha romanticky stotožňovať niektoré lyrické subjekty so samotnou autorkou. Mihalkovič celkom bezostyšne píše o tom, že „autorka majstrovsky narába (…) so svojimi zdravotnými záznamami“ (2016), čo však nemá ako zistiť. V jeho recenzii je to len jedna zo série blamáží, ktorá vrcholí momentom, keď odporučí Imunitu ako doplnkový materiál pre lekárov-špecialistov. O súvislostiach medzi autorkou, resp. jej „lyrickou postavou“, a subjektmi špekuluje aj Juhásová (2017, s. 63). Na odlišovanie lyrickej postavy a subjektu si zhotoví aj pozoruhodnú pomôcku: kde subjekty filozofujú, tam príliš cítime autorku (Juhásová 2017, s. 63), inak je to v poriadku. Hoci Mária Ferenčuhová v rozhovoroch takéto čítanie do značnej miery podporuje zdôrazňovaním autobiografických východísk zbierky, ide v konečnom dôsledku o literárnokritické veštenie.

Odhliadnuc od toho, že by pri poézii, ktorá obsahuje verše ako „Tekuté kryštály v očiach. / Ani zem by viac vody nevypila“ (s. 27) alebo „akoby v hrtane mala sklo / alebo zabudnutú skalu“ (s. 59), možno bolo vhodné prehodnotiť príťažlivú značku anestetiky (a experimentu vôbec), je namieste pýtať sa, či a prečo považujú kritici tieto osobné, intímne interpretačné kódy za adekvátne. Asi ťažko si budeme navzájom dokazovať kvality básnickej zbierky odvolávaním sa na existenciálne epifánie a „scitlivovanie“ k zdravotným ťažkostiam radšej ako na analýzu diela samotného. Je preto prekvapivé, že aj kritik taký oboznámený s princípmi nesamozrejmej poézie ako Šrank hľadá vo Ferenčuhovej poézii útechu a rozžehnanie (Šrank 2017). Ako však sám naznačuje, asi si na to bude potrebné prečítať nejakú lepšiu filozofiu.

Spirituálni posthumanisti?

Aj napriek horeuvedeným výhradám je možné vnímať najnovšiu zbierku Márie Ferenčuhovej ako zaujímavý príspevok do korpusu súčasnej slovenskej poézie. Autorka si zvolila nepochybne atraktívnu, emocionálne intenzívnu tému so širokými existenciálnymi a sociálnymi implikáciami. Spracovaniu sa určite nedá vyčítať monotónnosť, keďže autorka flexibilne čerpá z viacerých literárnych tradícií. Netreba sa preto čudovať, že Imunita si našla toľko fanúšikov. Ferenčuhová to hrá efektne na všetky strany. Svoje si tu nájdu priaznivci experimentálnej poézie i tradičnej lyriky – a dokonca aj tí, ktorí hľadajú duchovnú útechu.

Imunitu je možné čítať v kontext Ferenčuhovej programového rozhovoru s básnikom Michalom Tallom (Ferenčuhová & Tallo 2016), v ktorej autorka kritizuje možnosti „anestetizovanej“ a konceptuálnej poézie, v kontexte ktorej je jej vlastná tvorba často vnímaná. Niet sa čo diviť, „experimentálno-dekonštruktívna“ línia slovenskej poézie má svoje limity a táto „úzkosť z vplyvu“ (Bloom 1973) je procesom hľadania vlastného autorského prístupu. Ferenčuhová s Tallom sa definujú ako „spirituálni posthumanisti“ a za svoj cieľ považujú oživenie sterilného moderného jazyka (jazykov), resp. zdôraznenie transcendentného rozmeru skúsenosti s moderným, pretechonologizovaným svetom. Paradoxne však práve snaha o vyjadrenie tohto transcendentného rozmeru skúsenosti s modernou medicínou a jej byrokraciou prináša aj najslabšie momenty zbierky, pretože autorka si pri konštrukcii tohto aspektu opiera o konvenčné lyrické postupy či banálny kvázi-hermetizmus. Rovnako problematicky pôsobia aj miesta, na ktorých sa Ferenčuhová pokúša do textov vpašovať explicitnú kritiku spoločenskej situácie.

Technologické a expertné jazyky sú však tiež živým materiálom, zapleteným v sieti komplexných semiotických väzieb. Samy osebe sú nielen funkčné, ale aj evokatívne. Ich literárny potenciál dokazujú koniec koncov aj básne v zbierke, napríklad Zoznamy (s. 43-45) či Krajina srdca (s. 53), ktorých poetická funkcia vychádza z využitia sterilného, nesentimentálneho jazyka lekárskych práv a definícií. Čitateľa pritom nemusí zaujímať, či ide o apropriované alebo pôvodné básne. Realizácia „spirituálneho posthumanizmu“ prostredníctvom ich poetizácie (a patetizácie) sa tak javí skôr ako nadbiehanie klasickému klišé o strate autentickej životnej skúsenosti v atomizovanej modernej spoločnosti. Skôr než o stratu však ide len o kvalitatívnu premenu senzibility a skúsenosti. Je celkom pochopiteľné, že s touto transformáciou, vychádzajúcou z logiky produkcie a recepcie textu, sa premieňa i logika poetického výrazu (pozri Goldsmith 2011). Stačí však len obohatiť tieto nové typy textov o konvenčné lyrizovanie, pátos a metafyziku? Stačí to na novú, post-konceptuálnu alebo post-experimentálnu poéziu?

Dominik Želinský

Literatúra

Bloom, H. 1973. The Anxiety of Influence: A Theory of Poetry. New York, Oxford: Oxford University Press.

Ferenčuhová, M., Fulmeková, M. 2016. „Poetka Mária Ferenčuhová: Z extrémnej empatie som možno ochorela aj ja.“ SME, 14. 10. 2016. Dostupné na: https://zena.sme.sk/c/20354806/poetka-maria-ferencuhova-z-extremnej-empatie-som-mozno-nakoniec-ochorela-aj-ja.html.

Ferenčuhová, M., Tallo, M. 2016. „Sme spirituálni posthumanisti.“ Knižná revue 26 (11): 14-16.

Ferenčuhová, M. Schmarcová, Ľ. 2017. „Píšem vtedy, keď najviac žijem…“ Glosolália 5 (1): 77-84.

Foucault, M. 1980. Society Must Be Defended. Lectures at the Collège de France 1975-76. New York: Picador.

Goldsmith, K. 2011. „Why Conceptual Writing? Why Now?“ In Goldsmith, K., Dworkin, C. (eds.). Against Expression: An Anthology of Conceptual Writing. Evanston, Ill.: Northwestern University Press, str. xvii – xxii.

Juhásová, J. 2017. „Medzi (praxinoskopickou) ilúziou pohybu a smerovaním.“ Glosolália 5 (1): 60-64.

Kekeliaková, M. 2017. „Básnický dokument, textová „skulptúra“ a medicínske filiácie.“ Glosolália 5 (1): 65-71.

Málková, I. 2016. „Recenzent vně vytržený.“ Romboid 51 (10): 133-139.

Mihalkovič, B. 2016. „Kniha roka denníka Pravda: Poézia ako skalpelom.“ Pravda, 23. 11. 2016. Dostupné na: https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/411298-kniha-tyzdna-poezia-ako-skalpelom/.

Rácová, V. 2016. „Imunizácia k scitlivovaniu.“ Romboid 51 (10): 133-139.

Schmarcová, L. 2016. „Ferenčuhovej bytostne civilná…“. In Ferenčuhová, M. Imunita. Kordíky: Skalná ruža.

Součková, M. 2016. „Pod povrchom tela, za jazykom textu.“ In Ferenčuhová, M. Imunita. Kordíky: Skalná ruža, str. 87-93.

Šafranová, L. 2017. „K vybraným aspektom zbierky M. Ferenčuhovej Imunita.“ Glosolália 5 (1): 72-76.

Šrank, J. 2017. „Básnická zbierka Márie Ferečuhovej Imunita medzi dokumentárnosťou a reflexívnosťou.“ Plav. Dostupné na: http://plav.sk/node/55.

Poznámky pod čiarou

[1] LQ – Literárny kvocient #6: Imunita/Antimita (3:10)

[2] V zásade je však so Šafranovou možné súhlasiť, keď nižšie píše, že „Preexponovanosť obrazu má i ďalší nechcený účinok – navodzuje dojem kalkulu s našimi emóciami“ (2017, s. 75), resp. „Texty využívajúce civilný jazyk či odborné termíny pôsobia paradoxne prirodzenejšie, poetickejšie, a dokonca sugestívnejšie (…)“ (ibid.).