Ad Marián Grupač: Na web, alebo do tlače? In Dotyky 6/2012

V Dotykoch č. 6/2012 vyšiel článok Mariána Grupača s názvom Na web, alebo do tlače?, ktorý obsahuje viacero dezinterpretácií týkajúcich sa magazínu Kloaka a mojich vyjadrení o literárnej tvorbe na internete. Z tohto dôvodu som sa rozhodol na Grupačov text zareagovať a mnohé nepresnosti uviesť na pravú mieru.

V úvode svojho článku sa M. Grupač zaoberá kontextom, z ktorého v slovenských podmienkach vychádza publikovanie literárnej tvorby na internete, pričom poukazuje na dva faktory: 1. vznik slobodnejších pomerov súvisiaci so zmenou politického režimu v roku 1989 a 2. nástup internetu. Pri uvádzaní špecifík spojených s internetom čerpá výlučne z môjho textu Základné aspekty literárnej tvorby na internete, ktorý vyšiel najprv na stránke membrana.sk a potom v aktualizovanej verzii aj v časopise Vlna. V závere sledu citátov a parafráz môjho textu Grupač uvádza svoje nasledujúce neodôvodnené konštatovanie: „Práve vyššie uvedený Rehúšov postreh, v ktorom proklamuje vytrácanie sa „náročného posudzovania kvality umeleckého diela“ pri nástupe využívania internetu ako prostriedku pre publikovanie literárnej tvorby, ktorý menovaný autor prezentuje ako jedno z určujúcich pozitív propagácie literatúry na internete, sa neskôr ukázal a potvrdil ako nie jednoznačne progresívny…“ (s. 13 – 14).

Problém Grupačovho tvrdenia spočíva v tom, že môjmu výlučne vecnému a deskriptívnemu tvrdeniu prisudzuje pozitívne hodnotiace významy. Zámerom časti textu, o ktorú sa Grupač opiera, pritom bolo len uviesť základné charakteristiky, ktoré súvisia s publikovaním umeleckej tvorby na internete, pričom sa tu explicitne ani implicitne nepomenúvajú ako „určujúce pozitíva propagácie literatúry na internete“: „Nástupom internetu v polovici 90. rokov 20. storočia sa aj viaceré umelecké aktivity premiestnili do tohto virtuálneho priestoru. Internet umožnil šíriť a komunikovať rôzne obsahy bez akýchkoľvek obmedzení, jedinou podmienkou sa stalo adekvátne technické vybavenie. Vytratil sa problém s náročným procesom posudzovania kvality umeleckého diela, ktorý predchádzal jeho zverejneniu, zmizli komplikácie so získavaním finančných prostriedkov na jeho verejnú prezentáciu a do úzadia ustúpila otázka neprístupnosti umenia pre širšie spoločenské vrstvy.“

V ďalšej časti textu sa Grupač zameriava na analýzu rozmanitých publikačných možností na internete, pričom významný priestor venuje magazínu Kloaka. V rámci toho prezentuje aj svoje kritické hodnotenie predovšetkým básnickej produkcie uverejňovanej v Kloake. Usudzuje, že poetickú tvorbu tu „predstavujú zväčša práce na hranici akéhosi preexponovaného literárneho experimentu a verbálneho bľabotu, často bez mimoriadnych, či aspoň pozornosti hodných, v zmysle originálnych, estetických, ideových výpovedí, či sémantických obsahov…“ (s. 14). Tieto všeobecné hodnotenia bez uvedenia konkrétnych príkladov nie je nutné nijako zvlášť komentovať, koniec koncov, nikomu nemožno upierať právo na subjektívne posudzovanie literárnych výkonov. Z Grupačovho vyjadrenia sa však dá vyvodiť, že vychádza z nedostatočného prehľadu o zámere a funkcii niektorých experimentálnych aktivít. Voči nárokom, ktoré Grupač implicitne formuluje („estetické, ideové výpovede, či sémantické obsahy“) sa totiž viaceré experimentálne výkony programovo vymedzujú, preto sa nimi nedajú pomeriavať.

Grupač sa ďalej zaoberá skutočnosťou, že Kloaka vychádza v elektronickej aj tlačenej podobe (mimochodom, Kloaka v printovej verzii vychádza už od svojho 3. čísla – č. 1/2011, a nie „až od svojho ôsmeho čísla z roku 2011“, ako nesprávne tvrdí Grupač), pričom túto okolnosť z neadekvátnych dôvodov posudzuje negatívne: „Je teda prinajmenšom zvláštne, že časopis, ktorý ponúka bezplatné stiahnutie svojho čísla z internetu, predkladá ten istý obsah aj vytlačený, ktorý však už je dotovaný aj z Grantového systému Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Vyvstáva otázka, prečo musí KLOAKA vychádzať aj tlačená, podporená štátnymi dotáciami, keď rovnaký obsah paralelne ponúka na voľné stiahnutie zo svojej internetovej stránky. Veď prostriedky na tlač KLOAKY (tej istej ako na internete) by mohli využiť iné printové literárne časopisy, napríklad RAK, Revue svetovej literatúry, Romboid, Vlna a pod., ktoré nemajú svoje kompletné čísla – ihneď po vyjdení „zavesené“ bezplatne na internete“ (s. 14).

Grupač vyvoláva falošný dojem, akoby obsah uverejnený na internetovej stránke Kloaky vznikol zadarmo a bez podpory ministerstva kultúry. Pravdou však je opak, tento obsah vzniká aj vďaka podpore zo strany ministerstva. Bezplatne prístupná elektronická verzia časopisu je neodmysliteľnou a pevnou súčasťou našej aktivity, čo uvádzame aj v projekte, ktorým sa uchádzame o dotáciu MK SR. Okrem toho Grupač musí veľmi dobre vedieť, že náklady na tlač netvoria jedinú finančnú položku vydávania časopisu. Ďalšími sú napríklad honoráre za pôvodné príspevky, preklady textov či výdavky na jazykové korektúry a grafickú úpravu. Tieto náklady jestvujú bez ohľadu na to, či časopis vychádza elektronicky, alebo v tlačenej podobe.

Grupač akoby si neuvedomoval, že pre vydávanie tlačenej verzie jestvujú viaceré legitímne dôvody a že papierová podoba môže prinášať mnohé výhody. Dokazuje to jeho tvrdenie: „Argument, že by jej (Kloake, pozn. M. R.) virtuálny priestor bol azda priúzky, asi neobstojí“ (s. 14). Printové vydanie však napríklad umožňuje osloviť publikum, ktoré navštevuje kamenné kníhkupectvá, ako aj čitateľov, ktorí radšej prijímajú obsah na papieri. Okrem toho výrazným špecifikom Kloaky je dôraz na kvalitnú vizuálnu stránku magazínu, ktorá v plnom rozsahu a kvalite môže vyznieť práve v tlačenej podobe. Printová verzia teda ponúka čitateľkám a čitateľom viaceré nezanedbateľné benefity, ktoré elektronické vydanie nemôže poskytnúť.

Zverejňovanie celého obsahu Kloaky bezplatne na internete zase vychádza z toho, že doceňujeme potenciál internetu pri šírení umeleckej tvorby, ako aj z nášho presvedčenia, že aktivity, ktoré sa realizujú s finančnou podporou štátu, by mali byť dostupné čo najväčšiemu množstvu prijímateľov. Skutočnosť, že ponúkame obsah Kloaky k dispozícii každému, kto má prístup na internet, teda patrí medzi naše jednoznačné prednosti a výhody, čo oceňujú aj naše čitateľky a čitatelia. Vydávanie Kloaky primárne nechápeme ako komerčnú a ziskovú činnosť, ale ako službu verejnosti. Nemožno zabudnúť ani na to, že elektronická verzia nám významnou mierou uľahčuje kontakt so zahraničím, ktorý patrí medzi priority Kloaky. A nakoniec: v čom spočíva principiálny rozdiel medzi časopisom, ktorý svoj obsah zverejňuje s časovým odstupom od vydania tlačenej verzie (napr. Romboid), a časopisom, ktorý publikuje obidve podoby súčasne (Kloaka)? V ničím nepodloženej domnienke, že tlačenú verziu Kloaky si nikto nekúpi?

Svoju časť textu venovanú Kloake zakončuje Grupač ďalším nepochopením a dezinterpretáciou: „Vyvstáva aj otázka, prečo vychádza KLOAKA v časopiseckej verzii, keď sám jej redaktor Michal Rehúš píše: „Internet ako publikačný priestor je alternatívou uzavretých a skostnatených oficiálnych publikačných inštitútov (vydavateľstvá, literárne časopisy) a proti finančným vzťahom stavia číre úsilie o sebavyjadrenie a kreativitu.“ (Rehúš, 2009). Po týchto zásadných konštatovaniach sa však možno oprávnene domnievať, že práve tlačená verzia časopisu KLOAKA je de facto kontraproduktívna a zbytočná, ak teda vychádzame zo spomínaných Rehúšových tvrdení“ (s. 14).

Grupačovi ušlo, že z citovanej pasáže nevyplýva principiálna negácia a absolútne odmietanie literárnych časopisov ako takých. Tento fragment len poukazuje na to, že internet (najmä internetové literárne servery) sa v niektorých konkrétnych aspektoch (v pôvodnom texte zmieňujem predovšetkým otvorenosť a neobmedzenosť) líši od oficiálnych publikačných inštitútov a je alternatívou ich uzavretosti a skostnatenosti. To však neznamená, že literárne časopisy sú zbytočné a nespĺňajú žiadnu funkciu. Aj v tomto prípade Grupač preukazuje schopnosť vytrhávať vety z kontextu a prehliadať súvislosti, ktoré na seba bezprostredne nadväzujú. Po ním citovanej vete totiž uzatváram: „Napriek (takmer až neznesiteľnej) prevahe balastu sa tu (na internete, pozn. M. R.) nachádza množstvo kvalitných literárnych výkonov, ktoré pokojne znesú porovnanie s „oficiálnym“ knižným a publikačným obehom. Jednou z úloh záujemcov o kvalitnú pôvodnú literatúru by preto malo byť vyhľadávanie týchto výkonov a ich postupná prezentácia a propagácia“. Presne v týchto intenciách treba chápať aktivity magazínu Kloaka, ktoré sú úzko spojené napríklad s partnerskou internetovou literárnou stránkou Membrána. Preto akékoľvek reči o kontraproduktívnosti a zbytočnosti tlačenej verzie Kloaky sú čírou fabuláciou.

Grupačov text pokračuje hodnotením ďalších internetových publikačných priestorov. Zaujímavé je najmä jeho vyjadrenie o projekte Mám talent, ktorý je údajne v súčasnosti „jedným z najzaujímavejších, najperspektívnejších a taktiež najúspešnejších projektov“ (s. 14). Akosi však zabúda dodať, že časopis Dotyky s týmto projektom úzko spolupracuje, napríklad aj uverejňovaním diel zapojených autorov a autoriek vo svojej pravidelnej rubrike. Okrem toho sám Marián Grupač v projekte Mám talent figuruje ako jeden z posudzovateľov publikovaných textov. Grupač teda nekriticky vyzdvihuje činnosť, ktorej je aktívnou súčasťou, zatiaľ čo v prípade Kloaky sa dopúšťa mnohých nepresností a dezinterpretácií. Čo si myslieť o týchto pozoruhodných analytických výkonoch?

Domnievam sa, že časopisu Dotyky by prospelo, keby sa primárne zaoberal skvalitňovaním svojho obsahu. Dostatok dôvodov a podnetov na túto skutočnosť som nedávno priniesol v texte Pozor, nedotýkať sa!, ktorý vyšiel v Kloake č. 2/2012. V žiadnom prípade však Dotykom neupieram právo reflektovať prácu iných časopisov. Nech to však robia vecne, na základe faktov a bez dezinterpretácií. Inak na svoju (ne)kompetentnosť vrhajú ešte horšie svetlo ako doteraz.

Text vyjde v Kloake 1/2013.

Reakcia bola pôvodne ponúknutá na zverejnenie časopisu Dotyky. Redakcia Dotykov však na viaceré maily a SMS-ky, či text zverejní, ani po mesiaci nereagovala.