Ondřej Zajac: Kafegrafie. Praha : Nakladatelství Petr Štengl, 2011.

Zdá sa, že okolo českého literárneho časopisu Psí víno a vydavateľstva Nakladatelství Petr Štengl sa vyformovala pozoruhodná skupina autorov čerpajúcich z impulzov experimentálneho, príp. konceptuálneho umenia. Po Pavlovi Novotnom a Ondřejovi Buddeusovi sa konceptuálne ladenou zbierkou prihlásil aj redaktor časopisu Psí víno, prekladateľ a básnik Ondřej Zajac (1982). Kniha s názvom Kafegrafie je druhou Zajacovou zbierkou a od jeho prvotiny sa výrazne líši. Zatiaľ čo Zajacova debutová zbierka s názvom Pojmenovaná (Literární salon, 2010) obsahovala úspornú reflexívne ladenú poéziu, druhá zbierka už svojím podtitulom Příručka pro milovníky kávy zreteľne naznačuje úplne odlišné východiská.

Zbierka koncipovaná ako príručka sa pohráva s viacerými formálnymi znakmi tohto typu publikácií. Jednotlivé texty akoby reprezentovali samostatné slovníkové heslá, kniha obsahuje miestny a menný register, ako aj zoznam použitej literatúry. Zaujímavé je aj usporiadanie obsahu knihy, ktorý nerešpektuje následnosť textov v knihe, ale básne nesúce názvy rozmanitých druhov kávy, ktoré sa zhodujú s názvami konkrétnych krajín, sú zoradené podľa geografickej príslušnosti. Pri zostavovaní obsahu sa teda uprednostňuje koncepčné – geografické hľadisko. Prirodzene sa ponúka otázka, prečo nie sú týmto spôsobom zoradené aj texty vo vnútri zbierky. Azda je zámerom práve táto hra spočívajúca v napätí medzi náhodným usporiadaním textov vo vnútri knihy a koncepčným zoradením v obsahu.

Kafegrafie sa skladá z 25 básní a ako prezrádza názov aj grafické stvárnenie obálky, ktorá znázorňuje kávovník s kávovým zrnom vo farbách kávy, významným tematicko-motivickým aspektom zbierky je káva. Káva však nefiguruje len v pozícii témy či motívu, ale v kontexte zbierky napĺňa aj ďalšie funkcie. Káva je vhodný nápoj na sprevádzanie čítania: „Nejlépe si knihu vychutnáme nad šálkem / dobré kávy (…)“ (s. 7) a takisto slúži na tzv. kávové čítanie (alebo skôr písanie?) spočívajúce v nanášaní kávovej usadeniny na text – v podstate ide o známu techniku vymazávania. Názov zbierky teda nemusíme interpretovať len ako písanie o káve, ale aj ako písanie kávou. Princíp mletia kávy sa zase zúročuje pri vytváraní nových textov z už jestvujúcich, ako sa to uvádza v úvodnej básni, kde sa pre tento postup používa termín „kafemlýnková dekonstrukce“ (s. 5).

Zbierku otvárajú tri básne – návody, ktoré slúžia ako manuál na jej čítanie. Už názov prvej z nich Jak dobře rozemlít kávu/text v intenciách názvu zbierky signalizuje prepojenie/analógiu medzi kávou a textom. Tematizuje sa v nej proces mletia kávy, ktorý sa dáva do vzťahu s tvorbou básní. Analógia medzi mletím kávy a tvorbou textov sa zužitkúva dvoma spôsobmi. Pri prvom sa využíva princíp opakovania a pri druhom deštrukcia primárneho textu až na písmená, z ktorých sa vzápätí vytvára nový text. Obidva postupy sa neskôr ilustrujú konkrétnymi realizáciami. Analógia medzi kávou a textom sa v úvodnej básni prenáša aj na ďalšie úrovne – zrná/slová, zrniečka/písmená. Z tejto logiky však vybočuje vnesenie vizuálneho aspektu v analógii obrazy/básne: „Trpělivý čtenář tak může z rozemleté kávy / vytvářet nové a nové obrazy (básně)“ (s. 5). Ak by sme sa totiž mali pridŕžať titulnej analógie, báseň – text by mala mať svoj náprotivok v káve, nie vo vizuálnom objekte.

Báseň Jak dobře uvařit kávu obsahuje návod na prípravu kávy. Vecný popis postupu jej varenia v závere básne prechádza do ironicko-komického kódu: „Pomalu a hlasitě usrkáváme, na tváři / rozhostíme blažený výraz. // Zrníčka kávy, která nám zůstanou mezi zuby, / nezkoušíme vyšťourat – jsou znamením / skutečných milovníků kávy“ (s. 6). Posledná z trojice programovo-manuálových textov Jak dobře přečíst knihu vymenúva rozličné spôsoby čítania knihy, vrátane už spomínaného originálneho spôsobu nazvaného „kávové čítanie“. Mimochodom, princíp kávového čítania, teda vymazávanie/vynechávanie niektorých častí textu sa uplatňuje už v motte tejto básne. Namiesto kompletného textu sa tu totiž nachádza verzia citátu z knihy Georgiho Gospodinova bez spoluhlások. Dokonca aj meno autora citátu sa dá rekonštruovať len na základe literatúry, keďže ani v ňom nie sú uvedené spoluhlásky. Tento spôsob zápisu úplne znemožňuje dešifrovať význam motta, čo nás stavia do neriešiteľnej/absurdnej situácie. Do úvahy prichádza možnosť využiť túto príležitosť na sformulovanie vlastnej verzie motta na pôdoryse vymedzenom samohláskami. Čo si však v takom prípade počať s jeho (ne)uvedeným autorom?

Po tejto trojici textov nasledujú básne venované konkrétnym druhom kávy. Jednotlivé básne majú rovnakú štruktúru: po názve nasleduje stručná charakteristika kávy (chuť, tvar zrna, export atď.) vysádzaná kurzívou – akoby v pozícii motta, nasleduje 5 odsekov, pričom prvý verš sa vždy začína slovami „nejlépe chutná“ a stredný odsek tvoria tri verše vysádzané kurzívou, v rámci ktorých sa anaforicky variujú spojenia „káva vhodná pro“ a „káva ideální pro“. Ďalej nasleduje položka Náklady, v ktorej sa uvádzajú artefakty spomenuté v básni alebo s ňou súvisiace a ich finančné vyčíslenie. Záver textu vždy obsahuje informáciu o sponzorovi danej básne (charakteristika sponzora, názov/meno, poštová adresa, adresa internetovej stránky).

Identická štruktúra básní však vytvára dojem schematickosti, tvorba textov akoby sa obmedzovala na úporné vypĺňanie vopred stanovenej šablóny. Absencia formálnej rozmanitosti môže pôsobiť únavne. Tento efekt sa autor usiluje zoslabiť rozličnými hravými stratégiami. Či už ide o vtipné koncipovanie položiek v Nákladoch alebo o stanovenie sponzorov, hoci tu sa niekedy nevyhne prvoplánovosti, ako napr. v prípade básne Hawaii Kona, ktorú sponzoruje „havajská taneční skupina Hop Hop Lulu“ (s. 35). Schematickosť sa autor usiluje minimalizovať aj strategickým začleňovaním textov, ktoré vznikli podľa pravidiel uvedených v básňach Jak dobře rozemlít kávu/text a Jak dobře přečíst knihu. V básňach Peru (s. 9) a Peruperuperuperu (s. 10) sa uplatňuje „prenesený spôsob“ princípu mletia kávy, v textoch Mexico (s. 24) a Moc (s. 26) zase „fyzický spôsob“, básne Nicaragua (s. 15) a Nic ua (s. 16) demonštrujú „recenzentské“ kávové čítanie a texty India Planta (s. 33) a dia P anta (s. 34) surrealistický spôsob kávového čítania. Začlenenie týchto textov do zbierky do istej miery narúša jej nevzrušivú jednoliatosť a schematickosť.

Pitie kávy, resp. rady, ako si jednotlivé druhy kávy čo najlepšie vychutnať, tvoria len jednu rovinu zbierky. Druhou rovinou sú motívy vzťahujúce sa na kultúru, históriu, politiku a prírodné pomery krajín, ktorých meno nesú konkrétne druhy kávy. Túto dvojpólovosť zbierky signalizujú aj verše z básne Jak dobře přečíst knihu, konkrétne charakteristika tzv. „príručkového čítania“, „(…) kdy vyhledáváme / pouze ty texty, ktoré se vztahují ke kávě, již zrovna pijeme, / případně takové texty, ve kterých hledáme informace o určité oblasti“ (s. 7). Texty teda pracujú s dvojznačnosťou vyplývajúcou z toho, že každý druh kávy označuje aj konkrétnu geografickú oblasť. Geografický aspekt sa komunikuje už prostredníctvom obálky, keďže na kávovom zrne sú ako na zemeguli zobrazené jednotlivé kontinenty. Významnosť tejto roviny dokladuje aj bohatá nasýtenosť miestneho a menného registra. Pretože texty zbierky tematizujú kultúrnu, historickú, politickú, ale aj klimatickú situáciu v danej krajine, kniha by mohla byť aj alúziou na cestopis.

Výsledné texty majú charakter hravého zoskupovania motívov súvisiacich s jednotlivými krajinami, pričom jazykovým tmelom, resp. naratívnou stratégiou sú rady, ako si ideálne vychutnať daný druh kávy. Tieto návody sú pretkané odkazmi na špecifické udalosti spojené s jednotlivými krajinami. Práve kontrast medzi pitím kávy, jej vychutnávaním a dramatickými udalosťami spojenými s históriou a inými (často negatívnymi) okolnosťami je podstatným prvkom Zajacových básní. Toto napätie medzi príjemným a ťaživým, medzi privátnym a verejným, medzi pozitívnym jazykom reklamy a negatívnosťou uvádzaných udalostí, medzi vecným jazykom návodov a dramatickými osudmi, medzi hravosťou a bezútešnosťou je kľúčom k autorovým textom. Výsledným efektom tejto stratégie je často irónia, ba až čierny humor. Pre ilustráciu uvediem dva príklady. Prvý reprezentuje úvod básne Costa Rica: „nejlépe chutná kolem osmé hodiny večerní / v troskách vlastního domu / kdy hurikán mizí v západu slunce / nahoru do Nikaraguy“ (s. 19), v druhom prípade ide o záverečnú časť básne Panama: „vynikající při popravě zetě / s láskou myslíme na dceru / popíjíme kávu a doufáme / že na potřetí už se kat trefí“ (s. 30).

Problémom Zajacovej zbierky je najmä to, že geograficky a kultúrne špecifické odkazy sú pomerne prvoplánové a stereotypné. Autor siaha k prežutým a klišéovitým symbolom, stavia na národných stereotypoch. Napr. v básni Brazil sa variujú motívy futbalu a karnevalu, v texte Mexico zase tequila a kolty. Rovnako očakávateľné sú aj motívy v ďalších básňach. Toto využívanie „učebnicových“ motívov, ktoré sa dá chápať aj ako úsilie o transparentnosť, uberá texty o rozmer prekvapivosti, čo môže mať za následok, že vyznievajú banálne a povrchne. Pomerne rozpačito pôsobí aj sonet s názvom Moc, v ktorom komika prechádza skôr do trápnosti: „Z rádia teplé rytmy hrály / My s kalachem jsme tancovali / Tak střílej střílej vykrůcaj“ (s. 26).

Spoločensko-politická rovina básní sa neobmedzuje len na sprostredkovanie príslušných tém a motívov, ale je priamo zabudovaná v jednotnej štruktúre, resp. v konkrétnych položkách textov. Časť Náklady a uvádzanie sponzorov sú v tomto zmysle reflexiou výnimočného statusu, resp. prvoradosti ekonomiky, marketingu a reklamy v súčasnej spoločnosti. Vzhľadom na spomenuté aspekty sa Zajacova aktuálna tvorba zvykne zaraďovať do skupiny textov, ktoré sa v ostatnom období v českom literárnom prostredí označujú ako angažovaná poézia. Angažovaná poézia, tak ako ju poznáme napr. v jej socialistickorealistickej verzii, sa však vyznačuje ideologickou transparentnosťou a prvoplánovosťou. V prípade niektorých súčasných českých autorov (okrem O. Zajaca napr. aj O. Buddeus) však tento rozmer chýba. Sociálne, ekonomické a politické udalosti uchopujú hravo, ironicky a s menšou jednoznačnosťou. Ich nasadenie má skôr charakter negatívneho vymedzenia sa, nie pozitívneho – vopred sformulovaného spoločenského a politického programu. V ich tvorbe je prítomný kritický aspekt, ale ten nie je jedinou a osamotenou významovou rovinou.

Aktuálne smerovanie Zajacovej tvorby si aj napriek niektorým slabším stránkam zaslúži uznanie a podporu. Viacerým jeho textom nechýba hravosť a humor, markantný je kritický potenciál, ako aj úsilie o komunikatívnosť. Zbierka Kafegrafie obsahuje nemálo zaujímavých konceptuálnych nápadov, ktoré výrazne oživujú (nielen) českú poéziu. Napriek tomu, že samy texty sú skonštruované s menšou presvedčivosťou, potenciál na ďalšiu tvorbu v intenciách konceptualizmu je jednoznačný.

Text vyjde v Kloake 1/2012