Odkaz umeleckej avantgardy je stále živý a má svojich prívržencov v Čechách aj na Slovensku. Mohli sa o tom presvedčiť diváci hneď v prvý deň Žilinského literárneho festivalu. V divadelnom priestore Stanice Žilina – Záriečie v pondelok 3. 9. prezentovali rôzne podoby experimentálnej poézie Michal Rehúš, Jakub Kapičiak, Pavel Novotný a Kamil Zbruž. Všetci štyria publikujú v internetovom magazíne pre experimentálnu a nekonvenčnú tvorbu Kloaka.

Moderátor a básnik Peter Staríček vyzval redaktora Kloaky M. Rehúša, aby predstavil magazín, ktorý vychádza už aj v tlačenej podobe a distribuuje ho sieť kníhkupectiev Artforum. Rehúš uviedol, že názov magazínu našiel medzi heslami v psychoanalytickom slovníku. (Nie je vylúčené, že sa pri voľbe názvu inšpiroval dadaistami, slovo „dada“ bolo tiež náhodne nájdené v slovníku.) Rehúš vysvetlil filozofiu magazínu Kloaka ako alternatívy k mainstreemovej umeleckej tvorbe na Slovensku, v Čechách, ale aj vo svete, pretože Kloaka je už známa v Maďarsku, Srbsku, Francúzsku, Holandsku a Spojených štátoch (pozri recenziu tlačenej Kloaky od Jaroslava Šranka) M. Rehúš ďalej poznamenal, že Kloaka je magazín bez šéfredaktora, o všetkom sa rozhoduje hlasovaním v redakčnej rade, v ktorej sú okrem neho Jakub Repický (Praha) a Peter Macsovszky (Holandsko).

V programe pokračoval Kamil Zbruž, ktorý prezentoval svoju experimentálnu knihu Energy. Charakterizoval ju ako „minimalistickú, literárno-výtvarno-ezoterickú záležitosť“, ktorej textovým východiskom je jedna veta, preložená do 24 jazykov. K tejto vete ho inšpiroval Magrittov obraz Toto nie je fajka. Preklad vety ho nútil k cestovaniu a trvalo mu šesť rokov, kým získal všetky preklady. Stále však nevedel, načo mu budú dobré. Tak skúsil preklady trhať, strihať a skenovať a kládol ich náhodne na čierne papiere. Zostavené obrázky potom nalepil. Ako uviedol, záležalo mu na maximálnom kontraste a zameral sa na čiernu a bielu farbu, aby symbolicky vyjadril rozpätie dňa a noci. Jeho vízia sa naplnila počas jeho výskumnej cesty do Egypta. Festivalovým divákom prezradil aj tajomstvo svojej tvorivej metódy. Spočívala v neustálych zmenách názvu, ktoré si vynucovali vždy iné preusporiadanie a doplnenie obsahu. Takýmto spôsobom zvyšoval intenzitu. Na knihe pracoval štrnásť rokov a žilinskému publiku ju premietol pri zhasnutých svetlách na veľkom filmovom plátne.

Mysticko – meditatívnu náladu v hľadisku prudko zmenil experimentálny básnik Pavel Novotný. Tento nekonvenčný vedúci katedry nemeckého jazyka na Pedagogickej fakulte v Liberci žiadal rozsvietiť všetky svetlá a vtrhol medzi divákov s maličkou rozladenou gitarou, ktorá sa podobala na ukulele. Hneď na úvod všetkých šokoval otázkou „Rádi prcáte? To je dobře, zaspívám vám písničku O prcání.“ V jeho piesni „prcalo“ všetko so všetkým: zástrčka s lampičkou, kazeťák s kazetou, Jaruna s Richardom, hviezdy s vesmírom, „jenom já jsem sáám, já s nikým neprcááám“, zakončil autor svoju satirickú pornokantilénu. Zožal aplauz a pridal tri ďalšie piesne. Potom sa presunul na pódium a spustil rytmizovanú slovnú paľbu: s divadelným nasadením deklamoval texty zo svojej básnickej zbierky Mraky. Novotného básne sú akustické montáže, ktoré vznikali zvláštnym spôsobom. Najprv musel zozbierať slovný materiál. Vytipované pokusné osoby položil na chrbát a požiadal ich, aby sledovali oblaky a rozprávali všetko, čo ich napadne. To nahrával. Potom slovný materiál strihal, dopĺňal a pretváral do podoby básne. Dadaistickú poému Kurta Schwittersa Ursonate v podaní Pavla Novotného a Jaromíra Typlta si môžete pozrieť a vypočuť na http://www.typlt.cz/index.php?content=ursonate08.

Ďalšiu podobu literárneho experimentu predstavil talentovaný mladý autor z Trnavy Jakub Kapičiak, na webe známejší pod nickom trolejbus. Jeho satirické slovné koláže s erotickým podtónom zarezonovali hlavne u dievčat. Niektoré obdivovateľky prišli po vystúpení za ním s otázkou, či vie o tom, že jeho básne sú veľmi vtipné. Usmieval sa a hanblivo prikyvoval. Vo svojich textoch spája v tematickej rovine vysoké s nízkym, na úrovni slov mixuje suchú úradnícku reč so študentským žargónom, úryvky slovenských rozprávok s asertívnou žiadosťou o prijatie do pracovného pomeru atď. Jeho básne majú charakter zenovej skratky.

Na záver vystúpil Michal Rehúš a predniesol niekoľko úryvkov z básne Učebnica strojopisu. Ide o skutočnú učebnicu strojopisu pre stredné školy, ktorú napísala istá bratislavská učiteľka. M. Rehúš ju povýšil na úroveň poézie a prijal ju za vlastnú. Týmto aktom akoby vzdával hold Marcelovi Duchampovi, ktorý povýšil pisoár na úroveň umeleckého diela a vystavil ho v galérii.