Naša slovenská infantilná a sexistická idyla

Články
5. marca 2011, 9:42 | Michal Rehúš

Ján Litvák: Vtáctvo nebeské. Prešov : Slniečkovo, 2009.

Ďalšie reagovanie na Šrankove rétorické cvičenia a čarodejníctva, ktoré nijako nezľahčuje ani to, že sú priznané – ako napr. veštenie z gule v prípade Litvákových (ne)ašpirácií v otázke „vývinového prínosu pre našu poéziu“ – by bolo zbytočné. Míňalo by sa to s mojím pôvodným cieľom, ktorým bolo podnietiť recenzenta a recenzentku k prehodnoteniu ich literárnokritických záverov. Aktuálna poloha diskusie, v ktorej si so Šrankom vymieňame obvinenia z používania manipulatívnych stratégií, už prestáva byť čo i len zábavná. Diskusia však nie je možná ani z ďalšieho dôvodu. Keď sa na žiadosti o ďalšie argumenty, ktorých cieľom je vrátiť debatu späť k Litvákovej zbierke, odpovedá protiotázkou „Načo mu budú?“, ide o jasný signál, že je koniec. Že nedôvera v zmysluplnosť ďalšieho pokračovania zo strany jedného účastníka sporu dosiahla vrchol. Nehovoriac o záverečnej (sebaironickej) poznámke, v ktorej Šrank našu diskusiu označuje ako „infantilné pechorenie“, aby tak podivuhodným spôsobom legitimizoval Litvákov prístup. Čo sa už len dá povedať na takéto vnímanie situácie? Zdá sa, že jediným spôsobom, ako elegantne uzavrieť polemiku okolo Litvákovej zbierky Vtáctvo nebeské, je podanie vlastného rozboru. Urobím tak aj napriek tomu, že som také čosi nemal v úmysle, keďže úroveň predloženej zbierky si to podľa mňa nezasluhuje. Snáď dotknutí kritik a kritička lepšie pochopia, prečo bolo nutné razantne vystúpiť proti ich náhľadom a uvidia Litvákov text v novom svetle.

Ako som spomínal už vo svojich predchádzajúcich reakciách, jedným zo zásadných kazov Litvákovej zbierky je infantilnosť dosahovaná nadužívaním deminutív. Vychutnajme si ich: vtáčkovia (s. 11, 29, 37, 42), jašterička (s. 14), prstienok (s. 14), rúčka (s. 15), uzlík (s. 16), rybky (s. 22), kopýtka (s. 28), stebielka (s. 30), vozíček (s. 32), ružička (s. 38), srdiečko (s. 38), nôžky (s. 41), pierko (s. 41). Infantilnosť Litvákových textov umocňuje aj zvolená forma, ktorej podstatným znakom je používanie viazaného verša. Dvadsaťjeden jednoduchých rýmovaných štvorverší takmer vždy so striedavým rýmom a jeden sonet účinkujú ako detské veršovačky. Infantilný charakter dopĺňa aj naivné vyznenie viacerých častí. Exemplárnym príkladom sú (programové) verše z úvodnej básne: „Príkreho slova jakživ nevyslovím. / V chorobe nepôjdem k doktorovi. / Celý svet budem hájiť v útočisku svojich dlaní. // Neprikloním sa v mysli k žiadnym vedám. / Keď nadíde môj čas, sýkorke na okne sa vyspovedám. / Spasí ma iba svojím čvrlikaním“ (s. 11). Odtiaľto je už len krôčik k slaboduchosti, ku ktorej akoby sa priznával aj sám subjekt: „My, ktorí toho inak veľa nevieme (…)“ (s. 21). Štylizácia do duchom chudobného je zrejmá, preto nerozumiem, prečo niekoho vyrušujú moje výčitky smerované k slaboduchosti.

Celá zbierka evokuje starosvetskú idylu a tradicionalizmus so všetkými jeho nešvármi a stereotypmi. Najlepšie to vidno na rozdelení rol muža a ženy. Žena sa tu zachytáva takmer výlučne buď pri práci, ktorá sa zvykne konvenčne označovať ako „ženská“, alebo ako sexuálny objekt. V prípade vykonávania „ženských prác“ ide o aktivity ako pečenie: „Zamúčenou rukou dotkla si sa brány“ (s. 16) či pletenie: „Z jedinej nekonečnej nite pletieš siete“ (s. 36). V rámci tohto motivického okruhu ide autor ešte ďalej a explicitne vyobrazuje ženu ako mužovu/subjektovu slúžku: „V tekvici mi k poľnej práci nosíš vodu“ (s. 14), „Večeru prihrievaš mi už po štvrtý raz“ (s. 18).

Vykresľovanie ženy ako sexuálneho objektu sa prejavuje od náznakov súvisiacich s okrášľovaním – prstienok (s. 14), náušnice (s. 20), cez ešte relatívne nevinne pôsobiace erotické verše: „Dotyk po dotyku si ťa z nocí zapamätám“ (s. 11), „a z tmy mi noční vtáci prinášajú tvoje dávne vzdychy“ (s. 34) až po explicitnejšie pasáže, v rámci ktorých vysvitá, že subjekt je fixovaný predovšetkým na ženské prsia: „Len krátky živôtik ti ňadrá obopína“ (s. 20), „Prsia máš ako zrelé baklažány. / Zase mám plné ruky práce“ (s. 28). Je zaujímavé, že básne, z ktorých pochádzajú dva posledné citáty, majú rovnakú kompozíciu. Subjekt v úvodných dvoch veršoch prostredníctvom negácie deklaruje nevykonávanie práce, aby sa vo zvyšných dvoch venoval sexuálnym predstavám alebo aktivitám. Táto schéma vrhá možné interpretačné svetlo aj na báseň s názvom Cesta: „Netisnem hlinený vozíček naložený riadmi, / nenesiem na trh kože zahlušených zvierat, / a predsa som sa dneska obriadil už za tmy: / už zase musím cestu k mestu merať“ (s. 32). Vieme si teda domyslieť, za akým účelom sa subjekt poberá do mesta, ktoré je tradične asociatívne spojené s hriešnosťou.

Skúsme si tieto zjavné sexuálne výjavy konfrontovať so Šrankovými slovami z jeho recenzie: „erotika je tu prítomná len v náznakoch či v zastúpení, jej dávkovanie má sakralizujúce dôsledky“ (s. 15). Vskutku, stískanie ženských pŕs je náznakové a sakralizujúce. Rovnako Somolayová v tejto súvislosti hovorí o „jemných erotických náznakoch“ (s. 17). Radšej si nejdem predstavovať, ako asi vyzerajú „nejemné“ erotické náznaky. Neprekáža mi, že Litvák tematizuje sexualitu, problém vidím v tom, že ju používa ako jeden z nástrojov redukcie ženského subjektu, a nepáčia sa mi ani literárnokritické pokusy sexuálnu explicitnosť zjemňovať a spiritualizovať.

V niektorých básňach nájdeme aj klišé, ktoré zároveň napĺňa atribúty gýča. Ide  napr. o nasledujúce verše, ktoré akoby pochádzali z nevydareného textu dajakej slovenskej populárnej hudobnej skupiny: „Celé dni budú o tebe a o mne. / Dotyk po dotyku si ťa z nocí zapamätám“ (s. 11), „Ten, ktorý má ťa, nemá ťa. Si ako za sklom“ (s. 24). Litvákovi nie je cudzia ani banalita. Takto sa napríklad končí báseň s príznačným názvom Tajomstvo: „Prečo mi tvoje oči viacej neprezradia, / čo som v nich videl naposledy?“ (s. 15). Nie vždy sa Litvákovi podarí ovládnuť zvolenú jednoduchú formu. Vyslovene kostrbatou je pre nahromadenie prirovnaní a genitívnych metafor báseň Egrešový koreň: „Ten, ktorý má ťa, nemá ťa. Si ako za sklom. / Do hlbín tvojich očí hľadí ako stroskotanec na koraly. / Zrkadlo prímeria pri dopade jeho päste prasklo. / Rumenec farby egrešových koreňov ho núti žiarliť“ (s. 24).

Šrank vo svojej recenzii správne hovorí, že spirituálna poézia, akú tvorí aj Litvák, hrozí „pózou nadradeného zasvätenca“. Dovolím si však nesúhlasiť s tvrdením, že žáner idyly túto elitársku tendenciu rozpúšťa. Aj napriek (či práve preto?) duchovne – skromne ladenej poézii je ego subjektu neprehliadnuteľné. Už Šrank v tejto súvislosti spomína verše z básne Zasvätenie, pričom cituje len posledné dva z nich. V tomto kontexte je však rovnako zásadný aj druhý verš, preto má zmysel odcitovať celé štvorveršie: „Do štrku sadím osiky, do snehu mak. / Neveríš, že som zasvätený do tajomstiev zeme? / Ibaže na zemi je všetko naopak. / My, ktorí toho inak veľa nevieme, to vieme“ (s. 21). Štylizácia do zasvätenca a „toho správneho“, ktorý vie viac ako ostatní, je tu exemplárna a nijako ju nezmenšuje „inventarizácia a hierarchizácia hodnôt“ (Šrank) spojená s idylickým žánrom a už vôbec ju to nerobí sympatickou, ako tvrdí Šrank. Príznakové je aj použitie množného čísla v poslednom verši, ktoré má subjekt podopierať a legitimizovať jeho (mocenskú) pozíciu. Ego a póza vyvoleného vytŕčajú aj v básni – ponáške na ľudovú slovesnosť s názvom Šípová ružička: „Poteš ma, ružička, chytro, kým ťa vytnú / ľudia, ktorých tŕnie pichá, kým mne ruže kvitnú“ (s. 38). Z týchto veršov cítiť elitárstvo, ktoré sa konfrontačne vymedzuje voči iným. Ako by sa zaobišla tradičná slovenská idyla s mužom pracujúcim na poli a ženou – sexuálnym objektom a zároveň slúžkou v domácnosti bez „nepriateľa“? Ešte exemplárnejšie sa s elitárskou dištanciou voči ostatným stretávame v básni Sčitovanie: „Že bočím od ľudí a chodím rátať vtáctvo / pochabí ako na blázna sa na mňa uškierajú. / Nuž načo s nimi udržiavať kamarátstvo? / Vtáčkovia moje skutky spočítajú“ (s. 29). Pozoruhodnú mizantropiu (ak nejde o iróniu) nachádzame vo veršoch: „Pri breze sedí chudák. Len nech nestone. / Iba čo by mi ryby plašil“ (s. 22).

Do štylizácie zasvätenca zapadá aj rozumenie reči „nebeského vtáctva“ v básni Reč rečí (s. 40). Subjekt nespokornie ani v prosbách záverečnej básne – modlitby s názvom Na záver. Ako už býva zvykom pre tento typ „ťahania Boha za nohu“, ani tu sa nemá diať vôľa Božia, ale vôľa subjektu, čo najzreteľnejšie badať v poslednom verši: „Bože, neber mi deti ani milovanú ženu, / ponechaj mojim vtáčkom hniezda v rázsochách. / Dovoľ mi dohotoviť prácu obľúbenú. / Keď dokončím ju, sám ju zanechám“ (s. 42). Od Boha sa tu vlastne požaduje, aby nestrkal prsty do subjektovho života. Takéto gesto by, pravda, bolo aj sympatické, keby však nebolo spojené s kvázipokornou fasádou žánru – modlitby.

Jediným znakom, ktorý Litvákov výtvor mierne odlišuje od amatérskej tvorby, je azda len jeho slovná zásoba. Tá jediná naznačuje, že autorom textov by mohol byť človek, ktorý už má dajaké skúsenosti s literárnou tvorbou. To je však zúfalo málo. Oveľa silnejšie sa tu presadzujú infantilnosť, sexizmus, klišé a egomaniactvo.

Text vyjde v Kloake č. 1/2011

Share 'Naša slovenská infantilná a sexistická idyla' on Bookmarky.cz Share 'Naša slovenská infantilná a sexistická idyla' on Facebook Share 'Naša slovenská infantilná a sexistická idyla' on Linkuj.cz Share 'Naša slovenská infantilná a sexistická idyla' on Twitter Share 'Naša slovenská infantilná a sexistická idyla' on vybrali SME Share 'Naša slovenská infantilná a sexistická idyla' on Email

9 komentárov »

  1. Stevo píše:

    Kurva máte vy problémy banda jedna vyjebaná. Hádať sa o takých kokotinách či je dobrá nejaká zbierka chujovín alebo nie. Ľudia nemajú čo žrať a vás trápia pičoviny. Fuj!

  2. Stevo píše:

    Niekto to musí predsa zachranovať Jakub no nie?

  3. Animae píše:

    ja viem, ale ja to myslim ironicky

  4. Stevo píše:

    Kua chlapi všetko to bol s mojej strany len žart. Prepáčte!

  5. Srankova píše:

    tak uz viem, kde sa moj muz po veceroch flaka!

  6. Srankova píše:

    ale vazne: skvele postrehy. taketo pasiove hranie sa samozvanych svatcov su zvlast nechutne :/

Pridať komentár

XHTML | Povolené značky: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Creative Commons Attribution-Noncommercial-No Derivative Works 3.0
2010 – 2018 kloaka | ISSN 1338-158X (online) | ISSN 1338-5054 (tlač)
kloaka [na] membrana [bodka] sk
web beží na WordPresse, s témou odvodenou od Barecity