O podozrivom fungovaní dotačného systému ministerstva kultúry vypovedá aj fakt, že dotácie pravidelne dostávajú viaceré subjekty, ktoré pri ich využívaní preukázateľne zlyhávajú. Tieto organizácie síce poberajú dotácie, avšak ani zďaleka neplnia ciele stanovené v projekte a zakotvené v zmluve s ministerstvom kultúry. Táto pirátska prax sa dá ukázať na dvoch exemplárnych prípadoch: vydavateľská činnosť združenia Ars Poetica a vydávanie časopisu Enter vydavateľstvom Dive Buki.

Ars Poetica

Občianske združenie Ars Poetica, ktoré vedie básnik a prekladateľ Martin Solotruk, sa prezentuje najmä vydavateľskou činnosťou (zbierky poézie a literárnovedné monografie) a organizovaním medzinárodného festivalu poézie Ars Poetica. Na svoje aktivity pravidelne dostáva dotácie z ministerstva kultúry, ba úspešné je aj na európskej úrovni (v súčasnosti je súčasťou projektu podporeného Európskou úniou s názvom Poetry Re-Generation). Najmä v oblasti vydávania pôvodnej a prekladovej tvorby sa však v súvislosti s týmto združením objavuje niekoľko znepokojivých otázok.

Vydávanie kníh s oneskorením niekoľkých mesiacov až rokov (napr. zbierka Nóry Ružičkovej Pobrežný výskum vyšla až po dvoch rokoch od udelenia dotácie) a ich slabá distribúcia patria ešte medzi tie menej závažné problémy, hoci ani tie nie sú zanedbateľné. Porovnanie podporených projektov z prostriedkov ministerstva kultúry s vydavateľskou realitou však ukazuje závažnejšie rozpory. Z takejto analýzy vyplýva, že Ars Poetica získala finančné prostriedky na publikácie, ktoré pravdepodobne nikdy nevyšli. Nedajú sa nájsť v kníhkupectvách, knižniciach (ani v tých, do ktorých je nutné posielať povinné výtlačky), dokonca ani na webstránke a v internetovom obchode vydavateľstva (stránka bola naposledy aktualizovaná v roku 2010). Neponúkajú sa ani v rámci podujatí organizovaných samým vydavateľstvom (napr. na festivale Ars Poetica, kde sa ostatné knihy z produkcie tohto vydavateľstva bežne predávajú).

Ani zďaleka nejde len o ojedinelé prípady. Medzi rokmi 2006 – 2012 nájdeme až 12 takýchto titulov, čo predstavuje až štvrtinu všetkých kníh vydavateľstva, ktoré boli podporené z prostriedkov ministerstva kultúry v rokoch 2006 – 2012. Skrátka, každá štvrtá podporená kniha s veľkou pravdepodobnosťou nevyšla. Tu je zoznam problematických publikácií aj s výškou požadovanej a schválenej dotácie (sumy sa uvádzajú v eurách, za roky 2006 a 2008 boli prerátané konverzným kurzom):

Výsledná suma 24 615,21 eur predstavuje objem financií, ktoré ministerstvo kultúry pridelilo Ars Poetice bez toho, aby sa k podporeným publikáciám dalo dostať. Kam sa tieto prostriedky podeli, by mohlo ukázať finančné vyúčtovanie dotácií. Z podkladov, ktoré pochádzajú z ministerstva kultúry, vyplýva, že projekty boli riadne vyúčtované, všetky príslušné platby zaplatené. Vyplatili sa autorské honoráre, príp. honoráre za preklad, za redakciu, grafickú úpravu a tlač. Najvyššie položky prirodzene predstavujú náklady na tlač. Podľa vyúčtovania sa prostriedky za tlač platili spoločnosti Symposium, ktorá vznikla v novembri 2008. Tlačiareň s týmto názvom sa nikde nedá nájsť, svoje služby nikde neponúka, hoci od podnikateľského subjektu by sa propagácia jeho služieb očakávala. Pohľad do obchodného registra je však veľavravný. Konateľom spoločnosti Symposium nie je nikto iný ako Martin Solotruk, predseda občianskeho združenia Ars Poetica. Kruh sa uzavrel.

To však nie je všetko. Zhodou okolností mal väčšinu pravdepodobne nevydaných prekladových zbierok poézie prekladať práve M. Solotruk. Figuruje ako prekladateľ zbierok Petra Sirra, Carolyn Forché (spolu s Pavlom Lukáčom) a Zoe Skoulding. Okrem toho mal ako redaktor participovať na zbierke Margret Kreidl. Platby za nevydané knihy mali ísť aj firme KusKus zabezpečujúcej grafické spracovanie kníh vydavateľstva Ars Poetica. Stojí za ňou výtvarníčka Jana Slezáková. Popri M. Solotrukovi a firmách Symposium a KusKus sa vo finančnom vyúčtovaní najčastejšie objavuje meno redaktorky Ľubice Somolayovej. Nielenže jej mala vyjsť monografia Mystická misia Sama Bohdana Hroboňa, ale mala prekladať aj zbierku Margret Kreidl Katalóg. Zároveň vystupuje ako redaktorka zbierok Carolyn Forché a Zoe Skoulding, zborníka Literárnokritická reflexia slovenskej literatúry 2009 a azda aj ďalších kníh. Okrem toho mala zabezpečovať korektúry knihe Albína Bagina.

Môže vyvstať otázka, ako je takéto podozrivé vydávanie kníh možné? Nie je nutné zaslať ministerstvu kultúry výtlačok vydanej publikácie? Taká povinnosť naozaj jestvuje. Podľa zmluvy musí vecné vyhodnotenie podporeného projektu obsahovať jeden výtlačok publikácie. V prípade vydavateľstva Ars Poetica to vyzerá tak, že z uvedených kníh pravdepodobne vydali len po jednom výtlačku pre ministerstvo.

Možnosť, že by knihy ležali niekde v sklade a komplikácia by bola „len“ v distribúcii, je pomerne nepravdepodobná, pretože iné knihy z produkcie tohto vydavateľstva tento problém nemajú. Nakoniec, ak by sme aj pripustili, že vydávanie kníh je náročná činnosť, ktorá sa z objektívnych príčin nedá vždy stihnúť načas, je nepredstaviteľné, aby to bolo až v toľkých prípadoch. Ako je možné, že väčšina vydavateľstiev funguje oveľa úspešnejšie? Veď najstaršia pravdepodobne nevydaná kniha pochádza z roku 2006 (čaká 7 rokov) a najnovšia je z roku 2011 (čaká 2 roky). To sú termíny, ktoré značne prekračujú štandardnú dobu prípravy knižnej publikácie. Najmä ak predpokladáme, že dotácie sa žiadajú na publikácie, ktoré sú už do veľkej miery pripravené na vydanie.

Enter

Podobným prípadom ako Ars Poetica je aj vydavateľstvo Dive Buki, ktoré vydáva časopis Enter. Enter vychádza od roku 2010, jeho predchodcom bol časopis KAM (zo súčasného umenia a literatúry), z ktorého však vyšlo len jedno číslo v roku 2009. V roku 2010 Enter vydávalo vydavateľstvo DALi, od roku 2011 občianske združenie Dive Buki, ktorého predsedom je Richard Kitta.

V roku 2010 dostal časopis Enter dotáciu 10 000 eur, v roku 2011 to bolo 15 000 eur a v roku 2012 zase 10 000 eur. V zmluvách z rokov 2011 a 2012  je pritom zakotvený záväzok na „vydanie 5 čísiel” (podľa vecného vyhodnotenia projektu bol v roku 2010 rovnaký záväzok). Zo stránky časopisu sa však dozvieme, že časopisu Enter dosiaľ počas troch rokov jeho existencie vyšlo dovedna len 7 čísel (č. 1 – 5, jedno špeciálne slovinské a jedno francúzske číslo). Viac čísel neevidujú ani kníhkupectvá a knižnice, do ktorých je nutné posielať povinné výtlačky. Informácie o ďalších číslach nie sú zverejnené ani na facebookovom profile vydavateľstva, ktorý je ináč aktívny a informuje o všetkých aktivitách vydavateľstva.

Ak vychádzame z datovania časopisov na webstránke, v roku 2010 vyšlo jedno číslo časopisu Enter (č. 1), v roku 2011 vyšli 3 čísla (č. 2 – 4) a v roku 2012 takisto 3 čísla (č. 5, Enter+/Slovinsko a Enter+/Francúzsko). Podľa vecného vyhodnotenia projektu za jednotlivé roky však v roku 2010 mali vyjsť čísla 1 a 2, v roku 2011 sa v rozpore s projektom a zmluvou mali vydať len 3 čísla (č. 3 – 5) a v roku 2012 údajne vyšli čísla 8, 9/10 (dvojčíslo), 11 a 12.

Je tu však ešte jeden zaujímavý fakt. Na číslo Enter+/Francúzsko dostali Dive Buki v roku 2011 špeciálnu dotáciu vo výške 10 000 eur. Toto bonusové číslo by sme preto nemali počítať medzi ostatné bežné čísla časopisu. Dostávame sa tak k 6 číslam za 3 roky, pričom podľa zmlúv malo vyjsť až 15 čísel. Situáciu ilustruje nasledujúca tabuľka (reálny počet čísel za roky 2010 a 2011 uvádzam podľa vecných vyhodnotení, ktoré na rozdiel od vyhodnotenia z roku 2012 približne odrážajú skutočný stav):

Napriek tomu, že chýba viac ako polovica čísel, vydavateľstvo Dive Buki rovnako ako Ars Poetica všetky dotácie riadne vyúčtovalo. Na ministerstvo kultúry pravdepodobne doručili len prototypy časopisov. Z ministerstva mám totiž k dispozícii obálku, obsah a tiráž čísiel, ktoré mali vyjsť v rokoch 2011 a 2012, ale nie sú v predaji ani knižniciach. Z podkladov vyplýva, že na ministerstvo boli doručené tieto čísla: 6 – 7 (2011, v tiráži sa uvádza, že ide o koncept), 8/2012, 9 –10 (2012), 11/2012 (obsah sa zhoduje s Enter+/Slovinsko), 12/2012 (v tiráži sa uvádza, že ide o koncept). Číslo 6 – 7 z roku 2011 musel časopis Enter pravdepodobne doplniť po upozornení ministerstva, že nedodržalo zmluvu, na verejnosť sa však nedostalo.

Zároveň je príznačné, že verzia „slovinského“ čísla pre ministerstvo kultúry obsahuje číslovanie zohľadňujúce oficiálnu prax zakotvenú vo vecných vyhodnoteniach, do predaja sa však dostalo ako špeciálne slovinské vydanie bez číselného označenia. S ministerským číslovaním by totiž na verejnosti vyznelo absurdne (po čísle 5 by nasledovalo číslo 11). Okrem toho je tu ďalšia pozoruhodná vec. Obsahy čísel 6 – 7 a 12 sa v niektorých príspevkoch nápadne podobajú, čo vzbudzuje podozrenie, že sa len zmenili ich názvy:

Napriek tomu časopis Enter dostal v roku 2013 dotáciu 20 000 eur, pričom v zmluve sa už uvádza vydanie len štyroch čísel. Okrem toho Dive Buki dostali podporu vo výške 4 590 eur na realizáciu projektu s názvom ENTER+Košice (SK) 13 : 14 Umea (SWE). Je október 2013 a v tomto roku ešte nevyšlo žiadne číslo časopisu Enter.

Záver

O konkrétnych previneniach a vyvodení zodpovednosti voči spomínaným organizáciám by mali rozhodnúť relevantné orgány. V jednotlivých zmluvách o poskytnutí dotácie sú zakotvené všetky príslušné usmernenia, vrátane sankcií. Nie je mojou úlohou zisťovať a posudzovať, či v týchto prípadoch ide o zámerné podvádzanie, alebo len o obyčajné diletantstvo. V obidvoch verziách štát prichádza o peniaze určené na podporu kultúry. Tieto prípady však zároveň vypovedajú viaceré dôležité informácie aj o samom dotačnom systéme.

Je zrejmé, že absentuje seriózne a strednodobé vyhodnocovanie podporených projektov. Členovia dotačnej komisie netušia, čo a v akej kvalite sa v minulosti zrealizovalo (jestvuje aj horšia verzia, že o všetkom vedia, ale nijako to nevplýva na ich rozhodnutia). Preto je nutné vytvoriť jednoduchý, ale účinný systém vyhodnocovania podporených projektov, ktorý by dokázal aspoň približne posúdiť dosiahnuté výsledky.

Zároveň je evidentné, že chýbajú jasné a kontrolovateľné kritériá profesionality žiadateľov o dotácie. Vyhodnocovanie projektov sa musí zakladať na transparentných kritériách, ktoré by mali oceniť žiadateľov, ktorí sa v minulosti osvedčili pri realizácii umeleckých a kultúrnych aktivít, a vylúčiť žiadateľov, ktorí pri ich realizácii zlyhali. Bez spomenutých nástrojov nie je možné docieliť, aby sa priestor pre grantových pirátov zužoval.

Ak by sa niektorá z dotknutých strán rozhodla zareagovať a podať vysvetlenie faktov obsiahnutých v texte, radi jej reakciu zverejníme.

Text vyjde v Kloake 2/2013