Ad Ján Zambor: O básnickej metafore, o jej druhoch. In Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu. Bratislava : VEDA, 2010.

Literárna vedkyňa A. Valcerová vo svojom texte Hĺbkový ponor do tajomstiev obrazov poézie (Romboid 8/2011) pregnantne vystihla prínos štúdie J. Zambora O básnickej metafore, o jej druhoch obsiahnutej v jeho knihe Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu (VEDA 2010): „Usústavnenie a spresnenie tropologických pojmov v takejto dôslednej podobe sme v slovenskej literárnej vede nemali“ (s. 47). Alebo ešte lepšie: „(…) Zamborova práca je významným prínosom k teórii metafory nielen na Slovensku“ (s. 55). Vskutku, Zamborovo členenie metafor je excelentným literárnovedným počinom, ktorého platnosť a význam presahuje naše hranice. Pozrime sa na tento unikátny príspevok J. Zambora bližšie.

Vzhľadom na to, že Zamborovo členenie metafor je pomerne rozsiahle, rozhodol som sa jeho koncepciu priblížiť na najzaujímavejších a najoriginálnejších príkladoch z vyššie spomínanej autorovej štúdie:

„Z hľadiska senzuálnosti a racionálnosti ako dvoch rozdielnych spôsobov reflektovania sveta môžeme rozlišovať metaforu senzuálnu a intelektuálnu. Podľa príslušnosti zmyslového metaforického výrazu k jednému z piatich zmyslov môže byť zmyslová (senzuálna) metafora zraková (vizuálna), sluchová (auditívna), hmatová (taktilná), čuchová (olfatívna) a chuťová (gustatívna). V rámci zmyslovej metafory vyčleňujem aj metaforu tepla a chladu (termickú). (…) Zmyslovou metaforou je aj synestetická, založená na spojení dvoch i viacerých zmyslových pocitov či vnemov v jednom obraze. (…) Zraková metafora môže byť súčasne farebná (chromatická) (…). (…) Druhom vizuálnej metafory je geometrická. (…) Zo všeobecného významového hľadiska možno členiť metaforu predovšetkým na antropomorfnú, naturomorfnú a reifickú. (…) Za druh antropomorfnej metafory možno pokladať animačnú (od latinského anima – duša) (…). Pojem príroda zahŕňa rôznorodý svet (…), preto túto metaforu možno členiť na rozličné druhy. Uveďme aspoň rastlinnú (fytomorfnú, fytomorfizačnú, flórizačnú), zvieraciu (zoomorfnú, zoomorfizačnú, animalizačnú, faunizačnú), vodnú (akvatickú), nerastnú (minerálovú), vesmírnu či metaforu vesmírnych objektov (kozmickú), poveternostnú (meteorologickú) a energetickú. Mohli by sme sem zaradiť aj časovú (temporálnu) a priestorovú (spaciálnu) metaforu či časopriestorovú (chronotopickú). Vzhľadom na súčasné chápanie prírody a životného prostredia by sme mohli hovoriť o metafore environmentálnej či ekologickej. (…) Druhom vodnej metafory je morská čiže marinná. Ako širší pojem vyčleňujem maritímnu metaforu, ktorá je morská aj námorná, súvisiaca s morom a morskou plavbou. (…) Ako podtypy reifickej metafory vystupujú metalická a technická. (…) Osobitne v rámci metafor z významového hľadiska sa žiada vyčleniť sakralizačnú metaforu. (…) V rámci tohto druhu metafory možno rozlíšiť najmä metaforu deifickú, kristomorfnú, marionomorfnú (marianizačnú), angelomorfnú (angelizačnú) a mystickú. (…) Na subverzii sakrálneho je založená desakralizačná metafora. (…) V rámci metafory zo sémantického hľadiska v básnickom texte možno hovoriť aj o metafore mytologickej, folklórnej, literárnej, hudobnej, výtvarnej, divadelnej, filmovej, architektonickej, jazykovednej a pod. Podľa ďalších rozličných odborov ľudskej činnosti premietajúcich sa v poézii sa žiada diferencovať metaforu agrárnu, technickú (o tej už bola reč v súvislosti s reifickou), biologickú, chemickú, fyzikálnu, banícku, medicínsku a i. (…) Metafora môže implikovať istú filozofickú predstavu sveta, takže diferencovať ju možno aj z filozofického hľadiska. Súčasne môžeme hovoriť napr. o metafore ontologickej, existenciálnej či metafyzickej. (…) Kvapalné a plynné skupenstvo sa pokladá za tekuté, preto aj metafora, ktorá vzniká prechodom pevnej látky na kvapalnú alebo plynnú, sa nazýva tekutá (fluidná, fluidizačná). Rozpoznávame teda kvapalnú alebo plynnú tekutosť metafory. (…) Na zmene pevnej látky na vzduchovú je založená vzduchová (vzdušná, pneumatická, pneumatizačná) metafora. (…) Otvorenou pre tropológiu ostáva skúmanie podoby a premien novšie vyčleňovaného plazmatického skupenstva, ktoré sa charakterizuje ako vysoko ionizovaný plyn (blesk, hviezdy, polárna žiara, oheň a i.)“ (s. 14 – 25).

Z uvedeného excerptu sa dá vyvodiť, že originálne gesto J. Zambora spočíva v suverénnom a tvorivom včleňovaní poznatkov rozmanitých prírodných a humanitných vied do literárnej vedy. Ide tu o exemplárnu ukážku interdisciplinárneho prístupu s revolučným potenciálom. Zamborov prístup sa zároveň vyznačuje systematickým, precíznym a analytickým myslením. Ťažko by sme v tejto dokonalej stavbe hľadali dajakú medzeru. Autor sa neuspokojuje s jednou vrstvou členenia metafor, ale jeho ušľachtilá túžba po precíznom a dôkladnom vymedzení ho poháňa do dosiaľ nevídaných hĺbok. Napríklad vizuálnu metaforu, ktorá je súčasťou členenia podľa príslušnosti k jednému z piatich zmyslov, delí na ďalšie dva typy. Podobne postupuje aj pri naturomorfnej metafore. Nemožno obísť ani fakt, že viaceré druhy metafor ilustruje výstižnými príkladmi zo slovenskej a svetovej poézie, čo okrem iného dokladuje aj jeho úctyhodný rozhľad v danom segmente literatúry.

Napriek nespornej genialite a komplexnosti Zamborovho konceptu nemôžeme ho považovať za definitívny a uzavretý. Zreteľne to vyjadruje aj sám autor, keď priznáva, že „Vymedzenie druhov metafory si nerobí nárok na úplnosť a je otvorené. Zaznamenávam aj veci, ktoré sú iba naznačením ciest ďalšieho možného literárnovedného poznávania“ (s. 11). Záver citovaného úryvku sa dá doložiť napríklad Zamborovým upozornením, že „Otvorenou pre tropológiu ostáva skúmanie podoby a premien novšie vyčleňovaného plazmatického skupenstva, ktoré sa charakterizuje ako vysoko ionizovaný plyn (blesk, hviezdy, polárna žiara, oheň a i.)“ (s. 25). Autor si veľmi dobre uvedomuje, že vedecké poznatky sa ustavične rozširujú, na čo by mala reagovať aj literárna veda – zvlášť vo vzťahu k systematizácii metafor. J. Zambor tak okrem dômyselného a bohatého systému členenia metafor zároveň ponúka metodológiu, ktorej by sa mali pridŕžať ďalší výskumníci a výskumníčky. Zamborom načrtnutá metóda by sa mala uplatniť do dôsledkov a na metaforu by sa mali aplikovať všetky dostupné systematizácie z oblasti prírodných, ako aj humanitných vied. Rozvíjanie autorových členení do hlbších a konkrétnejších úrovní, ako aj navrhovanie nových delení by nám dopomohlo k dôkladnejšiemu a bohatšiemu uchopeniu literárnych textov, najmä poézie. Bez nároku stať sa Zamborovým nasledovníkom a so všetkou skromnosťou uvediem len niekoľko príkladov, resp. možností, ako by takéto rozvíjanie mohlo vyzerať. Nižšie načrtnuté členenia si ani zďaleka nenárokujú na normatívnosť, sú len ilustráciou toho, ako by sa cenná vedecká práca J. Zambora dala ďalej tvorivo prehlbovať.

Pristavme sa napríklad pri antropomorfnej metafore. Hneď sa ponúka členenie na maskulínnu, feminínnu a infantilnú metaforu. Alebo podľa sexuálnej orientácie na heterosexuálnu, homosexuálnu, bisexuálnu a transsexuálnu metaforu. Alebo podľa príslušnosti k jednotlivým rasám na europoidnú (kaukazskú, eurázijskú), mongoloidnú a negroidnú (ekvatoriálnu) metaforu. Europoidnú metaforu ďalej môžeme členiť na nordickú, baltskú, dinársku, alpinskú, stredomorskú, armenoidnú, lapanoidnú atď. Prípadne by sme mohli antropomorfnú metaforu rozčleňovať podľa jednotlivých častí tela na kapitálnu (hlavovú), cervikálnu (krčnú), trupovú a končatinovú. Hlavová metafora by sa dala deliť na oftalmickú (očnú), otickú (ušnú), orálnu (ústnu), nazálnu (nosnú) metaforu atď. Iste by sa dali nájsť ďalšie užitočné systematizácie antropomorfnej metafory, napr. podľa veku, náboženskej príslušnosti, národnosti, jazyka, zamestnania, sociálneho statusu, príjmu, politickej (straníckej) príslušnosti atď.

Produktívne a funkčné členenie sa ponúka aj pri kozmickej metafore. Tá by sa dala ďalej diferencovať na galaktickú, hviezdnu, kometárnu, meteoritickú, hmlovinovú, mesačnú, planétovú (planetárnu) metaforu atď. V rámci slnečnej sústavy by sme planetárnu metaforu mohli deliť na merkúrovú, venušovú, zemskú, marsovú, jupiterovú, saturnovú, uránovú a neptúnovú. Zemská metafora by sa dala členiť na hydrosférickú a pedosférickú. Pedosférickú metaforu z hľadiska kontinentov rozdeľujeme na ázijskú, americkú, africkú, antarktickú, európsku a austrálsko-oceánsku. Európsku metaforu by sme mohli z hľadiska regiónov členiť na západoeurópsku, východoeurópsku, juhoeurópsku a severoeurópsku metaforu. Východoeurópska metafora by sa dala diferencovať podľa jednotlivých štátov na bieloruskú, bulharskú, českú, maďarskú, moldavskú, poľskú, rumunskú, ruskú, slovenskú a ukrajinskú. Slovenskú metaforu môžeme členiť na západoslovenskú, stredoslovenskú a východoslovenskú. V prípade západoslovenskej metafory sa ponúka delenie podľa jednotlivých miest a obcí napr. na bratislavskú, trnavskú, trenčiansku, nitriansku atď. Bratislavskú metaforu môžeme rozčleňovať podľa jednotlivých mestských častí na staromestskú, ružinovskú, vrakuňskú, podunajskobiskupickú, novomestskú, račiansku, vajnorskú, karloveskú, dúbravskú, lamačskú, devínsku, devínskonovoveskú, záhorskobystrickú, petržalskú, jarovskú, rusovskú a čunovskú. Členenie by mohlo ďalej pokračovať z hľadiska ulíc, chotárnych názvov atď.

Iným príkladom by mohlo byť diferencovanie minerálovej metafory, ktorú by sme mohli napr. podľa Mohsovej stupnice tvrdosti minerálov členiť na mastencovú, sadrovcovú, kalcitovú, fluoritovú, apatitovú, živcovú, kremeňovú, topásovú, korundovú a diamantovú. Zaujímavé možnosti sa vynárajú v prípade angelomorfnej metafory, v rámci ktorej by sme mohli v kontexte biblických deviatich anjelských zborov rozlišovať cherubskú (cherubínsku), serafskú (serafínsku), trónsku, kniežatskú, silovú, panstvovú, mocnostnú, archanjelskú a anjelskú metaforu. Podrobnejšie delenie sa ponúka podľa mien jednotlivých anjelov, ako napr. gabrielská, michalská, rafaelská, orifielská, luciferská, satanská atď. metafora. Podobným spôsobom by sa dalo postupovať pri ďalších metaforách.

Tu by sa azda náš text mohol skončiť. Vynára sa však pomerne závažná otázka týkajúca sa funkcie, príp. účinku metafory, jej využívania. Tento problém zaujímavým spôsobom uchopil známy francúzsky spisovateľ, literárny teoretik, filmový režisér a jeden zo zakladateľov nového románu Alain Robbe-Grillet, keď pred viac ako päťdesiatimi rokmi vo svojom texte Příroda, humanismus, tragédie (In Za nový román, Odeon, Praha 1970, preložil P. Pujman) napísal, že metafora „nikdy není nevinnou figurou. Říci, že doba je „rozmarná“ nebo hora „majestátní“, mluvit o „srdci“ lesa, o „nelítostném“ slunci, o vesnici „schoulené“ v hloubi údolí, znamená poskytovat do jisté míry údaje o věcech samých: o tvaru, rozměrech, situaci atd. Volba analogického slovníku, byť prostého, však způsobuje též něco jiného než pouhé poskytnutí čistě fyzických dat (…). Výška hory nabývá chtě nechtě morální hodnoty; žár slunce se stává výsledkem vůle… (…) Spisovatelům, kteří užívají podobné terminologie, jde více či méně vědomě jen o to, aby nastolili trvalý vztah mezi světem a bytostí, jež jej obývá. City člověka se tak jakoby rodí jeden za druhým z jeho styků se světem a nacházejí v něm svou přirozenou korespondenci, ne-li přímo svůj rozkvět. O metafoře se přepodkládá, že vyjadřuje jen srovnání bez postranní myšlenky, ve skutečnosti však zavádí podzemní komunikaci, hnutí sympatie (nebo antipatie), ktoré je jeho pravým raison d’être“ (s. 39). Robbe-Grillet v súvislosti s používaním metafor hovorí dokonca o nákaze vecí duchom (s. 41).

Používaním metafor sa dosahuje ilúzia spoločnej prirodzenosti, ako to autor ilustruje na metafore „smútok krajiny“: „Zaměnit takto můj vlastní smutek za smutek, který vkládám do krajiny, připustit, že tento svazek není jen povrchní, to je jako bych naráz přisoudil svému nynějšímu životu jistou predestinaci: tato krajina existovala přede mnou; je-li to opravdu ona, která je smutná, pak tedy byla smutná již přede mnou, a tento souhlas, který dnes mezi její formou a svým stavem duše pociťuji, na mě čekal už před narozením; tento smutek mi byl odjakživa předurčen…“ (s. 41). To vrcholí v predstave, že „Svět a já máme jen jednu jedinou duši, jedno jediné tajemství“ (s. 41), čo Robbe-Grillet považuje za zdroj akéhokoľvek humanizmu. Z týchto dôvodov navrhuje odvrhnúť „‚panantropickou‘ ideu obsaženou v tradičním humanismu, stejně jako pravděpodobně v každém humanismu vůbec“ (s. 42). Zároveň upozorňuje, že „netoliko analogie antropocentrické (mentální nebo niterné) musí být vzaty v potaz. Všechny analogie jsou nebezpečné. Snad nejnebezpečnější analogie jsou ty, v nichž není člověk jmenován, ty jsou nejpotměšilejší“ (s. 42). Spoločná prirodzenosť sa stáva „jen věčnou odpovědí na jedinou otázku naší řecko-křesťanské civilizace: (…) existuje jen jedna možná odpověď, jediná odpověď na všechno: člověk“ (42 – 43). Robbe-Grillet však takúto odpoveď odmieta prijať: „Tak to tedy ne. Jsou všelijaké otázky a všelijaké odpovědi“ (s. 43).

V tomto kontexte sa teda Zamborov geniálny projekt javí ako precízne dokladovanie a ilustrovanie antropocentrického založenia metafory a v tomto zmysle ako prehliadka ľudskej (básnickej) tendencie privlastňovať si svet, nainfikúvať ho svojím duchom – egom. Zamborov text je vďaka množstvu konkrétnych príkladov zároveň pútavou antológiou antropocentrických nárokov na svet obsiahnutých v slovenskej a svetovej poézii.

Metafore treba uprieť to, čo jej prisudzuje napríklad francúzsky filozof Henri Bergson v Úvode do metafyziky: „Naše tvorivé trvanie si môžeme predstaviť priamo, totiž intuíciou, môže nám byť sugerované nepriamo obrazmi, ale nikdy nemôže byť obsiahnuté v pojmovom vyjadrení.“ (citované podľa M. Habaj: Filozoficko-estetické zdroje a východiská „kníh slnečných“ Jána Smreka. In Slovenská literatúra 3/2011). Vedomie, že metafora nevypovedá o skrytých vzťahoch medzi vecami, udalosťami, javmi atď., že nie je základom žiadneho hlbšieho poznania vyjavovaného poéziou, ale je len nástrojom, prostredníctvom ktorého do sveta projektujeme vlastné ego, čím svet vlastne len ochudobňujeme a redukujeme, je jedným z najinšpiratívnejších prístupov vo vzťahu k interpretácii metafory. Akékoľvek taxonómie metafor tak slúžia ako corpus delicti.

Text vyjde v Kloake 3/2011