11. marca 2011, 21:36 | Michal Rehúš
Do ďalšieho čísla magazínu Kloaka okrem iného pripravujeme aj nasledujúce príspevky:
- básne a rozhovor s americkým experimentálnym básnikom Ronom Padgettom
- text amerického experimentálneho básnika a výtvarníka Joea Brainarda
- rozhovor s americkým multimediálnym umelcom Josephom Nechvatalom
- básne českého experimentálneho básnika Pavla Novotného
- básne generátora x: nové kódexy
- esej Paca Seviolu Proti rytmu čias
- divadelnú hru Petra Macsovszkého Figuroferencia
- experimentálny text Jaroslava Šranka
- esej maďarského básnika Maria Z. Nemesa o tvorbe anglického animátora, filmára a hudobníka Davida Firtha
- úryvok a ilustrácie z experimentálneho románu Jozefa Malíka
- vizuálne básne Erika Šimšíka
- krátky román Mareka Blechára Dokumenty akejsi nenávisti
- polemiku o recenziách J. Šranka a Ľ. Somolayovej na zbierku Jána Litváka Vtáctvo nebeské uverejnené v časopise Romboid (č. 10/2010)
- vyhlásenie compro.sk 11
5. marca 2011, 9:42 | Michal Rehúš
Ján Litvák: Vtáctvo nebeské. Prešov : Slniečkovo, 2009.
Ďalšie reagovanie na Šrankove rétorické cvičenia a čarodejníctva, ktoré nijako nezľahčuje ani to, že sú priznané – ako napr. veštenie z gule v prípade Litvákových (ne)ašpirácií v otázke „vývinového prínosu pre našu poéziu“ – by bolo zbytočné. Míňalo by sa to s mojím pôvodným cieľom, ktorým bolo podnietiť recenzenta a recenzentku k prehodnoteniu ich literárnokritických záverov. Aktuálna poloha diskusie, v ktorej si so Šrankom vymieňame obvinenia z používania manipulatívnych stratégií, už prestáva byť čo i len zábavná. Diskusia však nie je možná ani z ďalšieho dôvodu. Keď sa na žiadosti o ďalšie argumenty, ktorých cieľom je vrátiť debatu späť k Litvákovej zbierke, odpovedá protiotázkou „Načo mu budú?“, ide o jasný signál, že je koniec. Že nedôvera v zmysluplnosť ďalšieho pokračovania zo strany jedného účastníka sporu dosiahla vrchol. Nehovoriac o záverečnej (sebaironickej) poznámke, v ktorej Šrank našu diskusiu označuje ako „infantilné pechorenie“, aby tak podivuhodným spôsobom legitimizoval Litvákov prístup. Čo sa už len dá povedať na takéto vnímanie situácie? Zdá sa, že jediným spôsobom, ako elegantne uzavrieť polemiku okolo Litvákovej zbierky Vtáctvo nebeské, je podanie vlastného rozboru. Urobím tak aj napriek tomu, že som také čosi nemal v úmysle, keďže úroveň predloženej zbierky si to podľa mňa nezasluhuje. Snáď dotknutí kritik a kritička lepšie pochopia, prečo bolo nutné razantne vystúpiť proti ich náhľadom a uvidia Litvákov text v novom svetle. Čítať ďalej „Naša slovenská infantilná a sexistická idyla“…