Subjekt, emocionalita, nadčasovosť, komunikatívnosť
Niektorí súčasní „mladší“ literárni kritici a kritičky pri hodnotení básnických zbierok nezriedka čerpajú zo slovníka, ktorý akoby ignoroval lektúru z 90. rokov minulého storočia a zo začiatku 21. storočia, ktorú slovenskej literatúre poskytli autori a autorky tzv. text generation. Títo kritici a kritičky oživujú termíny ako subjekt, emocionalita, nadčasovosť a komunikatívnosť, ktoré v ich kritických textoch nefigurujú len v pozícii „kľúčových slov“ vystihujúcich charakter posudzovaných literárnych diel, ale aj vo forme požiadaviek a nárokov na vznikajúce texty, príp. v podobe nástrojov na negatívne hodnotenie literárnych výkonov vymykajúcich sa týmto nárokom. Reprezentatívnymi predstaviteľmi tohto „tradicionalistického“, resp. „revizionistického“ literárnokritického prúdu sú Derek Rebro a Ivana Hostová, na vyjadrenia ktorých budem reagovať v nasledujúcom texte.
Podozrievať týchto kritikov a kritičky z neznalosti básnického kontextu, ktorý má v slovenskom prostredí počiatky v 90. rokoch 20. storočia, by však nebolo namieste. Napokon, štylizujú sa do pozície sympatizantov alebo aspoň znalcov týchto procesov a argumentujú práve premenou tvorby autorov a autoriek experimentálno-dekonštruktívnej línie, čím legitimizujú svoje kritické stanovisko. Tým sa vytvára zdanie zhody medzi kritikmi/kritičkami a autormi/autorkami. Príklon k tradičnejším a konvenčnejším literárnym konceptom z tohto hľadiska teda nie je spôsobený akýmsi subjektívne motivovaným arbitrárnym rozhodnutím kritikov a kritičiek, ale má svoj „objektívny“ základ v samej literárnej produkcii a situácii. Stačí sa podľa nich pozrieť na ostatnú tvorbu Petra Macsovszkého, Michala Habaja, Petra Šuleja, či najnovšie Kataríny Kucbelovej.
Ivana Hostová (Rak 7/8/2013) napríklad tvrdí, že síce treba nadväzovať na postmoderné postupy (použitie textov iných, postavenie textu/textovosti/textovania do centra pozornosti, absencia subjektu atď.), no ich neinvenčnú reprodukciu bez snahy o ich prekročenie podľa nej dnes už i mnoho myšlienkovo spriaznenej kritiky chápe ako anachronizmus. V tejto súvislosti dodáva, že „najnovšie zbierky autorov a autoriek, ktorí sú s postmoderným a postmodernou inšpirovaným písaním u nás v súčasnosti spájaní najpevnejšie (napr. Pohodlná mníška P. Macsovszkého či michal habaj M. Habaja), sa už zo sterility postmoderného textu vymaňujú, do básne sa vracia organizujúci subjekt či citovosť (M. Ferenčuhová)“.
Derek Rebro vo svojom texte (S)poznaj svojho suseda uverejnenom na stránke časopisu Glosolália v podobnom duchu píše, že „[z]atiaľ čo kedysi stačilo (občas aj mechanicky) prevziať taktiky zahraničných inšpiračných vzorov, keďže v našom kontexte fungovali progresívne (z tohto dôvodu našu poéziu tvorivo posunuli knihy autorov ako Peter Macsovszky, Peter Šulej či Michal Habaj, ktorí sa neskôr, viac či menej (úspešne), začali od prevažne autoreferenčného, sterilného a odosobneného písania vzďaľovať (…)), dnes je nutné i v rámci tohto typu tvorby priniesť ozvláštnenie – hoc aj v podobe subjektívnejšie, emocionálnejšie (alebo presahmi rôzneho typu vrátane spoločensko-kritického) dotovaných zdrojov“.
Obe vyjadrenia konštatujú vyčerpanosť „postmoderného“, resp. „autoreferenčného, sterilného a odosobneného písania“ a demonštrujú potrebu „prekročenia“ alebo „ozvláštnenia“ takejto tvorby, čo napokon dokumentujú aj premenou poetiky autorov, ktorí tento typ písania do slovenskej poézie priniesli. „Neinvenčné“ zotrvávanie na týchto literárnych princípoch sa javí ako „anachronizmus“. Požadované „prekročenie“ a „ozvláštnenie“ obaja zhodne vidia v uplatňovaní dvoch kľúčových konceptov, ktorými sú subjekt a emocionalita. Práve v tejto požiadavke spočíva nezmyselnosť, paradoxnosť aj riziko týchto literárnokritických projekcií a odporúčaní.
Subjekt a emocionalita
S odmietnutím „neinvenčnej reprodukcie“ možno v princípe súhlasiť, sympatie možno mať aj k výzvam na tvorivý posun. Privítať možno aj diskusiu o tom, aký je prínos a potenciál experimentálno-dekonštruktívnych literárnych postupov pre aktuálnu literárnu situáciu. Zásadný problém však spočíva vo východiskách, ktoré kritik a kritička vo svojich textoch dizajnujú a projektujú. Žiadané „prekročenie“ a „ozvláštnenie“ je totiž krokom späť. Hostová ohlasuje návrat (!) k „organizujúcemu subjektu či citovosti“, Rebro privoláva „subjektívnejšie, emocionálnejšie dotované zdroje“. Vyčerpané radikálne „postmoderné“ literárne stratégie sa teda majú paradoxne revitalizovať ešte anachronickejšími konceptmi.
Takýto literárnokritický návrh sa však dá len ťažko zdôvodniť. Musela by mu predchádzať analýza dokazujúca vyčerpanie danej básnickej metodológie. Tá by sa však nemala zamieňať za únavu, rezignáciu či literárnokritickú preferenciu alebo subjektívne motivovanú premenu individuálnej autorskej poetiky. Po demaskovaní a odmietnutí ilúzií evokačnej lyriky (Against Expression – proti sebavyjadreniu, hlása známa antológia konceptuálneho písania) sa totiž utiekanie k jej princípom nedá z hľadiska kritizovaných literárnych stratégií vnímať inak ako regres či popretie ich vlastných východísk.
Ani argumentácia premenou písania niektorých reprezentantov experimentálno-dekonštruktívnej poézie nie je úplne funkčná a jednoznačná. Napokon, dokazuje to aj tvorba Petra Macsovszkého, Petra Šuleja a Michala Habaja, ktorá nemusí svedčiť ani tak o návrate a akceptovaní tradičných kategórií subjektu a emocionality, ale môže byť aj výrazom preverovania týchto kategórií, resp. pohrávania sa s nimi. V tomto kontexte nie je bez zaujímavosti, že všetci traja autori participujú aj na kolaboratívnom projekte Generator X, resp. Generator x_2, ktorý práve tieto tradičné koncepty do značnej miery narúša. Na istú opatrnosť pri formulovaní jednoznačných záverov v otázke subjektu nabáda aj sám Michal Habaj (Kloaka 1/2014): „Pokiaľ ide o problém subjektu konkrétne v mojej poézii, situácia je trochu komplikovanejšia; priznám sa, že nie celkom rozumiem niektorým vývodom a konštatovaniam kritiky. S lyrickým subjektom som pracoval vždy, menili sa iba jeho štylizácie a spôsoby prezentácie. To je, myslím, celkom evidentné. Preto by som k celej debate o subjekte dodal, že by bolo vhodné, ak nie žiaduce, formulovať takéto („návrat subjektu“) a podobné závery menej absolutisticky a zovšeobecňujúco a skôr opatrnejšie a s ohľadom na istú diferenciáciu medzi rôznymi autorskými poetikami a stratégiami“. Nehovoriac o tom, že napríklad Nóra Ružičková vo svojej nateraz poslednej zbierke prešla opačným procesom, aký aktuálna kritika identifikuje a privoláva.
V súčasnosti nie je možné alebo prinajmenšom samozrejmé obrátiť sa na subjekt ako na bezproblémovú kategóriu. Vedomie jeho vratkosti, mnohodimenzionálnosti či konštruovanosti je skrátka pre viacerých autorov a autorky po rozmanitých literárnych dekonštrukciách, ale aj vedeckých analýzach a výskumoch príliš intenzívne. Rovnako je to aj s emocionalitou. Konceptualistická lektúra, ale aj iné umelecké tendencie a iniciatívy zapríčinili, že uplatňovanie emocionality nemožno od umenia, vrátane literatúry, požadovať ako čosi nevyhnutné a prirodzené. K dispozícii sú iné paralelné, alternatívne a rovnocenné umelecké koncepty a kategórie. To nič nemení na tom, že by nemohlo dochádzať k rozličným kombináciám a spojeniam rôznorodých tendencií. To je však priestor, ktorý prináleží najmä literárnym aktivitám konkrétnych tvorcov a tvorkýň. Odporúčať alebo vyžadovať od autorov a autoriek, aby začali do svojej tvorby vnášať poeticky cudzie a protichodné prístupy, ako to robia spomínaní kritici a kritičky, je nezmyselné a v istom zmysle aj arogantné.
Domnievam sa, že potenciál písania, ktoré obchádza subjekt a emocionalitu, sa v našej literatúre ani zďaleka nevyčerpal. Dokazujú to aj viaceré súčasné básnické pokusy, ako napríklad konceptuálne ladená zbierka Nóry Ružičkovej práce & intimita, či básnický debut Daniely Olejnikov. Časť súčasnej literárnej kritiky však na ne uplatňuje neadekvátne požiadavky a očakávania, čím sa sama diskvalifikuje a vzdáva možnosti relevantne participovať na kvalitatívnom rozvoji tejto línie slovenskej poézie.
Nadčasovosť
Ďalšou pozoruhodnou kategóriou, ktorú do literárnokritického hodnotenia básnických zbierok priniesol najmä Derek Rebro, je nadčasovosť. V súvislosti s textami viacerých ženských autoriek, ktoré pre neho predstavujú „ukážku toho zaujímavého a produktívneho v súčasnej slovenskej poézii“, konštatuje: „Ich knihy zaujmú aj tým, že sa v nich autorky prostredníctvom svojich (autorských) subjektiek síce vyrovnávajú s aktuálnymi (nielen osobnými a intímnymi, ale aj spoločenskými, filozoficky dotovanými či historickými) otázkami a súvislosťami, no súčasne majú presah do minulosti aj budúcnosti, ako aj nadčasovú hodnotu“. Vzápätí absentujúcu nadčasovosť vyčíta najnovšej zbierke Nóry Ružičkovej: „Najmä pokiaľ ide o uvedenú nadčasovosť, úplne neobstojí jej konceptuálnejšie ladená zbierka práce & intimita (2012). K niektorým jej častiam nemám príliš dôvod vracať sa, resp. ich (akokoľvek jednorázovo pozitívna) hodnota sa pre mňa opakovaným čítaním vytráca – aj preto, že viem, čo a podľa akého kľúča je v knihe zostavené. Naopak, verše zvyšných spomenutých autoriek má zmysel čítať opakovane: väčšmi fungujú nielen na racionálnej, ale aj pocitovej (hoci Ružičkovej knihe neupieram napr. vtip – i ten však zaúčinkuje len raz), telesnej úrovni a najmä ich tematický záber a konotačné pole sú širšie a menej okato programov(an)é“.
Odhliadnime od komického tvrdenia o fungovaní veršov na telesnej úrovni a zamerajme sa na koncept nadčasovosti. Argumentácia proti nemu sa dá viesť dvoma smermi. Prvým je Rebrovo vlastné ponímanie nadčasovosti, druhým relevancia tejto kategórie ako takej pre hodnotenie literatúry. Z citovaného fragmentu je zjavné, že Rebro si nadčasovosť spája najmä s jeho vlastným opakovaným čítaním, šírkou tematického záberu a konotačného poľa a programovanosťou, čiže transparentnosťou básnickej metódy. Nič z toho však nie je dôležité nielen z hľadiska nadčasovosti, ale ani umeleckej hodnoty literárneho diela. Vôľa jednotlivca na opakované čítanie nemusí byť v konflikte s fungovaním zbierky na nadindividuálnej úrovni v dlhodobom časovom horizonte. Ani tematická koncíznosť či užšie konotačné pole nie je z hľadiska nadčasovosti deficitom, z dlhodobej perspektívy obstoja aj monotematické texty, dôležité sú skôr iné aspekty diela. Navyše je otázne, do akej miery táto výhrada platí v prípade Ružičkovej zbierky, najmä vo vzťahu k jej prvej časti, ktorej texty umožňujú viacero interpretácií. Nie je jasné ani to, ako by nadčasovosti mohla ublížiť znalosť postupov, akými bolo dielo vytvorené. Skrátka, spôsob, akým Rebro nadčasovosť vymedzuje, je značne nedôveryhodný.
Nemenej problematická je však aj sama kategória nadčasovosti v jej konvenčnom význame ako trvalej hodnoty. Je vôbec možné z hľadiska aktuálnej prítomnosti posudzovať nadčasovosť súčasných literárnych diel? Nejde o kategóriu, ktorá sa dá hodnotiť až ex post, teda s dlhším časovým odstupom? Neochudobňuje nás táto „dogma“ o produkciu a ocenenie diel, ktoré môžu mať intenzívnejší a razantnejší účinok na našu súčasnú realitu? Nie je nakoniec úplne legitímne tvoriť pre tento okamih či aktuálnu situáciu? Tieto otázky nie sú až také exkluzívne a exotické, čo dokazujú aj niektoré literárne iniciatívy, ktoré koncept nadčasovosti relativizujú a odmietajú. Napríklad časopis Psí víno v marci 2010 zverejnil „manifest“, resp. programový text s názvom (1 x ANO) + (21 x NE) = x, v ktorom sa uvádza: „Vodotěsné a nadčasové hodnoty jsou předmětem víry, věcí poezie je propustná a sdílená současnost. (…) Jsou nám blízké texty, které nemanifestují zaručenou kvalitu, nemají strach ohýbat literární tradici, refl ektují aktuální stav jazyka i komunikace a jejich autoři kriticky uvažují o možnostech živé poezie v proměnlivém kontextu. Texty, které se nevyhýbají akutním tématům a nenechají se svázat dogmatem nadčasovosti umění“. Nadčasovosť teda pre viacerých tvorcov reprezentuje predovšetkým zväzujúcu a okliešťujúcu dogmu, nie pozitívny tvorivý impulz.
Komunikatívnosť
Posledným konceptom, o ktorý sa časť súčasnej slovenskej kritiky opiera, je komunikatívnosť. Ivana Hostová (Romboid 2/2014) v súvislosti so zbierkou kolektívnej autorskej identity Generator x_2 píše: „Do popredia sa teraz – po tom, čo takéto súvislosti sugerovalo až priveľa textov spoliehajúcich sa na formálne experimentálne postupy – väčšmi dostáva samotná motivická stránka textu. A treba povedať, že na rozdiel od Hmloviny je menej vyprázdnená a – v súlade s volaním časti slovenskej kritiky po zmysluplnejšej poézii (len na margo: stratu kontaktu s mimotextovou realitou Hmlovine vyčítal aj český recenzent G. Pleska; Aluze 1/2001) – aj interpretovateľnejšia a komunikatívnejšia“. Tento aspekt kritička zdôrazňuje aj v závere recenzie, keď knihu charakterizuje prostredníctvom dvoch protichodných síl – „rozbiehavého hravého experimentovania, ktoré už dnes ťažko možno nespájať s prívlastkami ako samoúčelné, bezbrehé či lacné (a takých textov a pasáží je v nej nemálo), a k mimotextovej realite, subjektu a ku komunikatívnosti smerujúceho ozmyselňovania“ a dodáva, že „druhá zo spomínaných síl – tá ozmyselňujúca – je v nich našťastie dosť veľká na to, aby sa oplatili čítať (aj opakovane)“.
Signifikantný je odmietavý vzťah k experimentálnej línii knihy a naopak ocenenie atribútov ako subjekt, komunikatívnosť a už vyššie Rebrom artikulovaná obsesia opakovaným čítaním. V tomto okamihu nás však zaujíma otázka komunikatívnosti. Tou som sa v minulosti zaoberal v rozhovore s Ondřejom Buddeusom pre časopis Psí víno, preto na tomto mieste odcitujem relevantný fragment: „kto rozhoduje o tom, akým jazykom by sa malo komunikovať? Kto je arbitrom, ktorý stanovuje úroveň komunikatívnosti/zrozumiteľnosti textov? Na základe akých kritérií sa meria žiadaná komunikatívnosť? Na tieto otázky by mal odpovedať každý, kto operuje s požiadavkou komunikatívnosti textu. Som presvedčený, že démon komunikatívnosti patrí v umení medzi tých najnebezpečnejších, pretože konečnou normou pre posudzovanie komunikatívnosti textov sa stáva intelektuálna a jazyková obmedzenosť arbitra“.
Kategória komunikatívnosti je nesmierne tekutá a relatívna, keďže nemá oporu v žiadnej ako tak uchopiteľnej metodológii. Veľmi poľahky sa dá zneužiť na diskvalifikáciu nových a objavných alebo náročných textov. Napokon, aká je miera komunikatívnosti Joyceovho Odysea alebo Cantos Ezru Pounda? Pravdepodobne nie príliš vysoká, keďže obe diela obsahujú niekoľko stoviek vysvetliviek, hoci od ich vzniku uplynulo len pár desaťročí.
Tézy
Základné argumenty, ktorými sa dá reagovať na charakter požiadaviek a nárokov niektorých súčasných kritikov a kritičiek, možno zhrnúť do nasledujúcich téz:
1. Pojmy ako subjekt, emocionalita, nadčasovosť a komunikatívnosť nie sú pre literatúru ako takú inherentné. Literatúra sa prostredníctvom nich nedefinuje a dokáže sa bez nich zaobísť. Sú vlastné len istému typu tvorby, resp. len časti literárnej produkcie, ktorá nie je hierarchicky hodnotovo nadradená nad odlišný segment literatúry.
2. Súčasní kritici a kritičky požadujúci uplatňovanie týchto konceptov berú do úvahy len akýsi dobový a regionálny literárny mikrokontext, navyše podmienený ich subjektívnymi literárnymi preferenciami. Svoju individuálnu pohodlnosť, únavu a rezignáciu alebo jednoducho špecifické estetické zameranie povyšujú na literárnokritickú víziu pre celú literatúru. Pritom odmietajú a za vyčerpaný považujú taký typ tvorby, ktorý má svoju dlhodobú tradíciu a korene (sic!) a aj za hranicami Slovenska patrí k pomerne živým, životaschopným a dynamickým prúdom (napríklad konceptuálne písanie).
3. Autori a autorky majú právo na premeny a ruptúry vo svojej tvorbe, vrátane návratu k literárnym kategóriám, ktoré v istom svojom tvorivom období zavrhovali. Individuálne premeny poetiky niektorých autorov a autoriek tzv. experimentálno-dekonštruktívnej poézie však neposkytujú dôvod na ich generalizáciu na celý literárny komplex. Je vhodné ich vnímať v kontexte individuálneho literárneho vývinu konkrétneho autora alebo autorky bez toho, aby automaticky plnili funkciu vzoru alebo alibi.
4. V súčasnej slovenskej poézii je množstvo diel, ktoré sú dotované subjektom, emocionalitou a komunikatívnosťou a majú ambíciu stať sa nadčasovými. Tento typ tvorby tvorí absolútnu väčšinu súčasnej básnickej produkcie. Požadovať od autorov a autoriek, ktorí/é sa z tejto väčšiny vymykajú, aby do svojej tvorby inkorporovali tieto majoritné tendencie, a tým sa istým spôsobom „znormalizovali“ a „zglajchšaltovali“, je pre literatúru kontraproduktívne. Práve tieto odlišné diela totiž do slovenskej poézie prinášajú potrebnú pestrosť a protihlas.
5. Kritizovať tvorbu vytesňujúcu alebo popierajúcu subjekt, emocionalitu, nadčasovosť a komunikatívnosť je úplne legitímne, ba žiaduce. Rovnako osožné je od nej vyžadovať invenciu a tvorivý posun. Napokon, každý literárny prúd, ako aj konkrétne dielo má svoje chyby, limity a obmedzenia. Relevantná kritika by však mala byť smerovaná zvnútra alebo aspoň z pozície, ktorá má porozumenie pre východiská takejto tvorby. Súčasná kritika tieto atribúty nespĺňa. Koncipuje sa zvonka, resp. zvrchu a ako kritický filter používa práve tie koncepty, voči ktorým sa inkriminovaná tvorba vymedzuje, čím nenapomáha jej produktívnej a funkčnej kritickej reflexii, obohacovaniu a posúvaniu, ale naopak – usiluje sa ju sankcionovať a diskvalifikovať z pozície „odmietaných“ alebo „ohrozovaných hodnôt“.
6. Používať kategórie ako subjekt, emocionalita, nadčasovosť a komunikatívnosť na opis konkrétnych literárnych diel je oprávnené a z hľadiska operacionalizácie a analytického uchopenia istých literárnych tendencií aj osožné. Legitímna je aj existencia tvorby, v ktorej sa tieto koncepty uplatňujú. V žiadnom prípade by sa však nemali stať normatívnymi a generálnymi kritériami na určovanie literárnej hodnoty všetkých diel.
7. Kým nepominuli dôvody, pre ktoré autori a autorky odmietajú subjekt, emocionalitu, nadčasovosť a komunikatívnosť, nie je možné od nich vyžadovať uplatňovanie týchto konceptov. Nič však nenasvedčuje tomu, že by sa také čosi udialo. Subjekt je naďalej problematická veličina, emocionalita ani zďaleka nie je výlučným elementom umenia, nadčasovosť aktuálneho diela je zo súčasnej pozície neuchopiteľná a komunikatívnosť je príliš relatívna a tekutá.
8. Aktuálna kritika literárnej produkcie hlásiacej sa k postupom, ktoré sú späté s experimentálno-dekonštruktívnou poéziou, je príkladom produkcie „dusivej kultúry“. Nepraje vývinu tejto literárnej tendencie mimo požadovaných konvenčných rámcov a neposkytuje inú alternatívu ako návrat k princípom, ktoré tento prúd z rozličných, avšak legitímnych dôvodov odmietol.
9. Rétorika súčasných kritikov a kritičiek zatajuje rozmanité alternatívy a možnosti, ktoré má „sterilné“ a „odosobnené“ písanie k dispozícii na svoje tvorivé rozvíjanie. Upevňuje rozmanité dichotómie, duality a polarity, kde sa bezsubjektová tvorba môže vymaniť z ustrnutia len rehabilitáciou subjektu, či sterilita môže byť oživená výlučne emocionalitou. Tým buduje špecifický hegemonický diskurz, v ktorom majú dominantné postavenie kategórie ako subjekt, emocionalita, komunikatívnosť a ďalšie.
Text vyjde v Kloake 2/2014
RSS obsah
Nie celkom presné a celkom dobre z mnohých uhlov dekonštruovateľné, ale vysoko oceňujem snahu aj množstvo vynaloženej práce.
vďaka, ak by ste mali chuť a záujem reagovať, budem rád, prípadnú reakciu radi zverejníme aj v kloake
Nuž, ak vyjde čas… Rozplánované na mesiace dopredu. Ale budem na to myslieť.
Kiežby vznikla zmysluplná a podnetná diskusia.
No jo :-) Poslem zajtra sv. reakciu na mail, na koment je dlha a bude asi dobre, ked zaznie samostatne ako ad reakcia.
fajn, vdaka, radi v kloake zverejnime
áno, myslím si tiež, že rozsiahlejšia, ba aj hlbinná diskusia na túto tému chýba už roky, ak nie desaťročia, ak beriem do úvahy celé dejiny tzv. „neemotívnej“ a „nenadčasovej poézie“… ale tak či onak, dnes sa musí o tomto diskutovať, inak (hoci nechcem byť patetický) neprežije. tá poézia. teda tá jej podstata. a že na čo je (bola) potrebná (ona, poézia, či už emotívna alebo nie), sa uvidí až po jej eliminácii. taký Ladislav Šerý píše, že básnici sú jedni z mála, ktorí môžu oponovať i prekážať nastavenému hypertotalitnímu konzum-systému. v daných podmienkach apatia i vzdor nahrávajú systému, ktorý sa usiluje eliminovať každé nezaraditeľné myslenie. bežný vlčák sa z toho nevie vymknúť. ak práve nedisponuje sebariskujúcou odvahou básnika – a pod básnikom to nemyslím veršotepca či pisára, ale spôsob života, ako vraveli zaplesnivelí syrrrreáálisti.
Michal R. ma rozne nazory radikalneho charakteru, ale povazovanie Hostovej a Rebra ako reprezentantov „tradicionalistického“, resp. „revizionistického“ slovenského literárnokritického prúdu je vzhladom na pristupy spomenutych dost omyl. Tym, ktori maju prehlad, je jasne, ze Rebro uz davnejsie pisal o roznych formach experimentalnych a subverzivnych literarnych pozicii (nehovoriac o jeho feministickych vychodiskach) a dlhodobo propaguje autorov tzv. experimentalno-dekonstruktivnej linie. Hostova sa tiez vo svojom pisani nejavi, ze by operovala vylucne s tradicionalistickym pristupom. Ta diskusia by naozaj stala za to.
zuzana, dakujem za reakciu, avsak odporucam si precitat (este raz) moj text, najma citaty z textov dereka rebra a ivany hostovej, tam su dostatocne doklady o konceptoch, ktore aplikuju na hodnotenie literatury
Len jedna poznámka, keďže všetko, čo som k téme chcel povedať, som povedal v citovanom rozhovore. Práve tam som sa zrejme vyjadril neobratne, keď som en bloc spomenul viacerých kritikov a následne konštatoval niečo, čo by bolo s ohľadom na jednotlivé pozície vhodné diferencovať. Derek Rebro konkrétne pri mojom písaní subjekt registroval a poukazoval na jeho rôzne podoby, resp. funkcie. Myslím, že produktívnejšie by bolo z pozície kritiky vrátiť sa k textom a analyzovať ich, než viesť podľa mojej mienky zbytočný spor o to, kto je za subjekt a kto je proti subjektu. „Tradicionalistická“ literárna kritika vyzerá úplne inak, to je typologicky nepresné a zavádzajúce; hneď na úvod by som navrhoval vyjasniť si, resp. spresniť termíny, aby následne tá debata mohla mať zmysel.
Michal, tento spor nie je o tom, kto je za subjekt a kto je proti subjektu, to je, myslim, dezinterpretacia problemu, skor mi ide o to, ci mozno zmysluplne, pohodlne a jednoducho uplatnovat (kriticky hodnotit, ci dokonca vyzadovat) na isty typ pisania koncepty, ktorym sa toto pisanie vzpiera
moj text sa opiera o texty, cize nie je nutne vykonavat ziaden navrat, diskusia vsak nie je o charaktere subjektu v tvorbe Michala Habaja, preto sa opiera o ine texty, resp. o ine casti textov
oznacenie „tradicionalistika“ bolo pouzite v uvodzovkach, co mala byt mierne provokativna hyperbola, ktora vsak vecne – vzhladom na spominanymi kritikmi uplatnovane koncepty – vystihuje charakter ich kritickeho smerovania
Samozrejme, iba som to považoval za nutné dopovedať, aby nevzniklo nedorozumenie (výlučne s ohľadom na moju tvorbu a jej čítanie Derekom Rebrom), keďže som sa v rozhovore nevyjadril presne. Týmto to uzavrime.
Áno, Michal, tomu rozumiem, ale obávam sa, že z toho vznikne terminologický chaos, keďže tradicionalisti v slovenskej kritike a literatúre sú niekde úplne inde a niekto úplne iní. Ako provokácia to zmysel môže mať, v možnej diskusii to zase môže byť kontraproduktívne.
Michal, nepredpokladam, ze by tento jeden termin, ktory ani netvori jadro diskusie, mohol dajako negativne ovplyvnit pripadnu diskusiu
Poézia skončila a s ňou aj literatúra, tak ako ju poznáme. Nehodí sa do dnešných čias. Čítanie je ťažkopádne a nudné v porovnaní s televíziou, filmom a videom. Kto má dnes čas a chuť prehrýzať sa Homérmi, Šejkspírmi, Džojsami, Eliotmi a ďalšími haraburdami? Je to zbytočné. Internet nás odnaučil čítať, ale lepšie to už nebude, len rýchlejšie. Prispôsobme sa tomu a vpusťme rýchlosť sveta okolo nás do našich kníh. Hoci aj tak, ako to robí Kenneth Goldsmith, ktorý v živote nenapísal jedinú „báseň“, ale má na poéziu svoj názor a to z neho robí básnika. Bol by som zvedavý, podľa akých kritérií by naši kritici hodnotili jeho doslovný prepis cestného spravodajstva, ktoré každú hodinu aj u nás vysielajú komerčné rádiá. Sú to len obyčajné informácie o situácii na cestách, ale podľa Kennyho je to poézia. Prečo nie? Naši kritici by asi boli bezradní. Podľa akého poetologického kľúča hodnotiť takúto „básnickú zbierku“? Kritici v USA s tým asi problém nemajú, lebo Goldsmithova poézia sa vyučuje na univerzitách. Jasné, toto je len príklad a bolo by hlúpe to opakovať. Skúsme vymyslieť niečo lepšie, nech si aj naši kritici prídu sa svoje.
„Toto je len príklad a bolo by hlúpe to opakovať.“ Asi tak – i podla mna nestaci okopirovat priklad zvonka a prezentovat ho tu ako novy, resp. bez „pridanej hodnoty“ (ako to napr. spravil michal rehus v antologii prebudzanie sedmospacov). a Goldsmith je znamy – aj trosku prevareny – priklad, jeho tvorba je legitimnou podobou poezie… Preco by nebola? Navyse, ked uz sme pri Goldsmithovi, „emocionalita“ a „subjekt“ nestoja proti konceptualnemu pisaniu, staci si precitat Goldsmithove kultove konceptualne knizky Fidget a Soliloquy.
Derek, ani Goldsmith nie je pôvodný so svojím vtipným „básnickým“ nápadom. Tiež je to len ďalšia variácia Duchampovho pisoáru, vystaveného v galérii. Vtip je v tom, že sa niečo z jedného kontextu prenesie do iného a tam to pôsobí provokatívne, komicky, poeticky atď. To však nezmenšuje silu Goldsmithovho básnického gesta. Viacerí to robili podobne, napríklad Damien Hirst. Inšpirovali sa Duchampom a posunuli to ďalej, dali do toho niečo svoje. Myslím si, že aj Mišo R. ide touto cestou a robí to originálne. Spomínaš antológiu Prebúdzanie sedmospáčov. Mišova tabuľka poveternostnej situácie zo 17. novembra 1989 je vzhľadom na ťaživú, smrteľne vážnu politickú tému svieži ready-made. Je to vtip, poetické odľahčenie a dadaistická provokácia. Aspoň tak to vidím ja. Takýto prístup je mi bližší ako celé Rúfusove básnické dielo.
„a posunuli to ďalej, dali do toho niečo svoje“ – to tam prave nenachadzam, hoci tvoja interpretacia znie dobre (keby som ten text nevidel). a uvazovanie stylom rufus alebo goldsmith mi vobec nic nehovori, dobra rufusova basen nie je o nic horsia ako vydarena gldsmithova. hoci rufus nie je ani moj favorit, je vlastne zbytocne ho pouzivat ako protipol ci pozadie… je snad jasne, co som chcel povedat, proste ma takto nastavene duality nebavia.
dávam za pravdu obom Michalom, aj Kamilovi. s kritikou, ktorá šermuje na druhej strane barikád a ktorá sa stále prikláňa ku konvenčnejšiemu chápaniu poézie, mám ten problém, že som si nevšimol erudíciu v tých oblastiach literatúry, ktorú napáda. apropo napáda: dáva najavo, čo je a čo nie je poézia, ale zatiaľ z tej svojej, konvenčnej sféry nepredložila nič presvedčivé, nič, z čoho by oba tábory onemeli. vlastne je to celkom jedno: o poézii, o literatúre sa baví len obmedzená a miniatúrna vrstva bláznov – invalidov, ako by povedal Egon Bondy v roku 1974 – väčšinu nezaujíma, či nejaká poézia a literatúra existujú, či umierajú alebo môžu prežiť, akú majú či mohli by mať podobu. Goldsmith, Dworkin a ostatní, sú x-tá generácia konceptualizmu, ktorá už cíti vlastný závoz, preto sa deje preklik do subjektívnej, intímnej sféry (Zultanského písanie), ale opäť za pomoci chladných, štatistických metód, s ktorými by nejeden kritik mal problém. akademický kritik. ktosi múdry povedal, neviem, či to bol Machovec alebo Šerý alebo niekto celkom iný, ešte múdrejší, niekto zo Západu, že akadémie a ich skostnatené pravidlá sú na to, aby sa tam tí priemerní zabetónovali a nedovolili, aby sa nebodaj niekto talentovanejší, prenikavejší, pružnejší prejavil a presadil. inak povedané, súčasný literárny teoretik a kritik (samozrejme, česť výnimke) varí prevarené (a uvedomuje si to), opakuje opakované, premieľa premlené, dožúva predžuté, ergo, vysoko mu vyhovuje, ak môže operovať konvenčnými metódami, ktoré si nežiadajú veľkú mozgovú námahu a ak na pitevnom stole má čosi, čo vie uchopiť tak, aby pritom nevysvitlo, že on sám je intelektuálny impotent… slovenská literárna kritika (česť výnimke), nech už by boli jej snahy (o sebareformu) akokoľvek pozoruhodné či chválitebné, stále trpí veľkým časovým sklzom a vzdelanostným deficitom – veď nestihla zaujať relevantné stanovisko ani k tomu, čo má doma minimálne od 50-tych rokov. teda všimla si všeličo: napríklad Osamelých bežcov, ale asi ju nenapadlo porovnať Laučíkovú vtedajšiu poéziu s pokusmi na Západe, pretože o nich zrejme nič nevie. povedať, že Laučík nadväzuje na beatnikov, nestačí; skôr je zaujímavé, že Laučík aj v „izolácii“ robil veci, ktoré by dnes na Západe pôsobili inspširatívne. namiesto toho slovenská kritika zmetá zo stola ďalšie experimenty s tým, že to tu už bolo, no bez toho, aby dôkladnejšie analyzovala súčasný experiment a preložila relevantné dôkazy z minulosti. nestačí povedať, že to a to je jalové, lebo Česi to už robili vtedy a vtedy. treba brať do úvahy, že nie každý básnik na Slovensku sleduje len české podnety, u mnohých je náväznosť, na Poľsko, Nemecko, Veľkú Britániu, Francúzsko, USA. a Maďarsko. kritik sa stále nevie presvedčivo zorientovať v svetových prúdoch, teda osobne pochybujem o tom, že kritici, ktorí „pindajú“ na postkonceptuálne pokusy, prenikli niekedy hlbinne do problematiky fluxusu či vizuálnej poézie. a potom sa stane to, čo sa na Slovensku stalo už toľkokrát: domáce pokusy sú zadupané pod zem; ale také pokusy, ktoré ľudí v zahraničí uvádzajú do úžasu a pripadajú im inšpiratívne. a na záver: stačí si znovu prečítať Rimbauda, Mallarmého, Stevensa a hneď bude jasné, že také básne a metafory dnes nikto nevie napísať, najmä nie tí, ktorí sa, hoci často nevedomky, prikláňajú ku konvenčnému očakávaniu poézie či k očakávaniu konvečnej poézie. jediná metafora od Mallarmého, podľa môjho názoru, zlikviduje hodnotu všetkých dnešných lyrických písačiek – problém je teda inde, možno presne tam, kam mieril Kamil, a to, že poézia (tradične chápaná a tradične tepaná) je už fuč, len v niektorých kútoch sveta si to ešte nevšimli. myslím si, že stačí si prečítať Cervantesa, Sterneho či Danteho, aby to otriaslo našimi neotrasiteľnými mantinelmi i barikádami. všetko, čo sme potrebovali a budeme potrebovať, je totiž tam. problémom slovenskej konvenčnejšie napísanej poézie dnes je jednoducho to, že je omračujúco slabá, neoslovuje azda ani toho, kto ju napísal. a problémom tzv. experimentálnej halabaly je zas to, že je v závoze a nechápe samu seba takisto ako armáda učesaného veršotepectva. slová sú smeti.
Derek: S tým Rúfusom to bola hyperbola, samozrejme. Rovnako som tam mohol napísať hocikoho iného. Nerozdeľujem literatúru na dva tábory. Experiment nie je viac ako tradícia, je to len niečo iné.
Filip: Napriek tomu sa bez slov nepohneme, ale možno v tej kope smetí nájdeme zrnko zlata. Mám riešenie na to, ako sa dostať zo závozu a je veľmi jednoduché. Počúvajme pozornejšie svoj vnútorný hlas. Nemusíme poznať všetky zahraničné prúdy a experimentálne novinky. Ak budeme úprimní sami k sebe, budeme iní ako ostatní, aj keby sme robili to isté. Lebo nie sú na svete dvaja rovnakí ľudia. Čím viac autor vie, tým menej možností má pre svoju vlastnú tvorbu.
Kamil, s tým, že „čím viac autor vie, tým menej možností má pre svoju tvorbu,“ môžem len vrele súhlasiť. na druhej strane, ak sa už pustíme do poznávania (sveta i seba), a nie do zbierania informácií (čo samozrejme nie je to isté ako poznávanie), nemôžeme cúvnuť, nemôžeme sa odvrátiť od (seba)vzdelávania. čiže žiada sa podstúpiť riziko, že poznatky ma môžu jedného dňa paralyzovať – napriek tomu treba do toho ísť (žiť nebezpečne?), inak – teda ak neriskujeme, tak neviem, či sme hodní života. na druhej strane, ak upadnem do stavu, v ktorom uverím, že hľadám seba a vychádzam len zo seba, jedného dňa sa môžem zobudiť na to, že nič svojbytné vo mne nie je, lebo zo seba dolujem len schémy, ktoré som počas života absorboval a ktoré považujem za čosi jedinečné. lenže spoznať, že som kontaminovaný schémami, môžem len vtedy, keď sa nezavriem pred poznávaním (a informáciami) a neodmietnem konfrontácie. ale i takýto prístup je schéma. vychádzať zo seba, keď neviem kto som, no pritom si navrávam, že viem, je riskantné (žime nebezpečne), môže vypáliť tristne, ako, ostatne, to vidíme na mnohých prejavoch súčasnej slovenskej literatúry, kde si niektorí myslia, že objavujú nevídané veci. uzavrieť sa a vychádzať z domnelého seba a navrávať si, že áno, presne teraz sme úprimný a že úprimnosť (preboha, čo to presne je?) je hodnota (kvalita) dôležitá pre umeleckú tvorbu… nuž to je sebanebezpečné, ale čo už, keď som sa raz napísal: žiť nebezpečne?
ach, prečítal som si po sebe, čo som napísal. chyby a zmätky. ospravedlňujem sa čitateľom i Kamilovi. nuž ale čo čakať od chlapíka, ktorý napísal, že „slová sú smeti?“
Je to super. Myslel som to len tak, že keď chceš tvoriť, musíš zabudnúť na všetko čo vieš. Lebo tvorba nevychádza z rozumu, ale z nevedomia, z tajomnej nepopísateľnej hĺbky, až vtedy to má „gule“. Ale každý spisovateľ je od prírody zvedavý a jeho vášňou je poznávanie, preto je ťažké na všetko zabudnúť a začínať vždy z ničoho. Mimochodom, aj biblický JHVH vraj stvoril svet z ničoho, tak prečo by sme my mali byť iní.
z ničoho. z nuly. veď práve. to predpokladá predovšetkým úvahu (očistu) o vedome i nevedome preberaných a aplikovaných schémach – čo sa, ako badám, v súčasnej kritike ani poézii, akosi nedeje alebo deje len tak akože.
Kritika je závislá na schémach a poézia je rada, že nejaké schémy existujú. Ale nie každá. Knihy Daniely Olejnikov a Zuzany Husárovej idú programovo proti schémam a robia to veľmi originálne.
v husarovej sa zhodneme.-) a podobne vnimam literaturu aj ja, tradicia a experiment stoja vedla seba, nie proti sebe, resp. aj experiment ma tradiciu…
súhlas. nepochybne stoja vedľa seba. ba niekedy ani nie vedľa, ale sú jedno. opäť odkazujem na Cervantesa. čím sú jeho prózy? experimentom alebo pokračovaním tradície? myslím si, že v tých časoch takto otázka nestála. ľudia Dona Quijota čítali a neuvažovali o tom, či je to experimentálne alebo tradicionalistické dielo. podobne Mallarmé. sonet a experiment sú spolu. jeho cieľom, ako to aj sám niekde povedal, bolo písať ťažko zrozumiteľné texty – v tom videl podstatu poézie. ťažko zrozumiteľné, ale evidentne vycibrené, nezvyčajné a najmä kvalitné. možno diskusia by ani nemala byť o umelých protikladoch medzi tým, čo vnímame ako experimentálne a tým, čo sa nám javí ako tradičné či tradicionalistické, ale len o otázke kvality. ak je možné určiť prostriedky, pomocou ktorých by sme merali a určovali kvalitu. vo vedeckom výskume sa robí prostredníctvom dotazníkov… či sú Husárová a Olejnikov neschematické a originálne? veď práve, ľahšie by sme to vedeli posúdiť, keby sme boli trošku rozhľadenejší aj v iných literatúrach, však? možno by sme zistili, že nie sú až také originálne, no ich kvalita je nezanedbateľná. aspoň v slovenskom kontexte. a vôbec, už samotná požiadavka originality je problematická. potom nasledujú problémy subjektívnosti, hlbinnosti, autentickosti, nadčasovosti – a sme na začiatku debaty, pri Mišovom článku. fuj, ako neznášam u seba tento didaktický tón!!!
Filip, pokojne buď didaktický, na tom nezáleží. Každý sme nejaký. Ja som naivný. Kedysi ma moja naivita privádzala do rozpakov, dnes sa z nej smejem. Čo iné mi zostáva, keď sa stále cítim na šestnásť? Ale poďme k veci. Hovoríš, že to jediné na čom záleží, je kvalita. Podľa mňa nič nie je subjektívnejšie, ako práve určovanie kvality. Každý má na ňu iný názor: učebnice literatúry, slovníky spisovateľov, učitelia, kritici, čitatelia a čitateľky, aj samotní autori. V každom veku považuješ za kvalitné iné knihy. Každá generácia presadzuje iných autorov. Školy presadzujú inú kvalitu ako literárne krúžky a literárne kaviarne. Kvalitu určuje móda a životný štýl. Niektoré knihy a autori sú v kurze, iní nie. Niekto rozhoduje o kvalite textov v antológiách, ktoré sú určené pre zahraničie a jeho subjektívny výber má vplyv na to, ako nás vnímajú vonku. Za totality bola otázka „kvality literárnych diel“ vnímaná inak ako dnes. Kvalitu určovala politika. Ani čítanosť nehovorí nič o kvalite. Asi nepovažuješ bestsellery za vrchol literárnej kvality. Takže čo rozhoduje o kvalite? Záujem. Ale aj ten problematizuje momentálne naladenie. Nejaký čas som bol redaktorom v jednom denníku a okrem iného som mal rubriku, kde som mohol uverejňovať mladých autorov. Prešlo mi rukami množstvo textov a často o ich kvalite rozhodlo len to, či som mal na ne čas a náladu. Iste v koši skončili aj texty, ktoré boli kvalitnejšie ako tie, ktoré som uverejnil. Veľa energie som vložil do presviedčania ľudí (aj mojich vtedajších priateľov!) o „kvalite“ mojich experimentov, ktoré sa všetky krútia okolo môjho prázdna. Tvrdil som iba jedno, že každý môže robiť len to, na čo má a ísť po svojej vlastnej ceste. Už nikoho nepresviedčam. A čo si dnes myslím o kvalite mojich pokusov? Vôbec nič. Stačí mi, že vyvolávajú rôznorodé pocity, od tých pozitívnejších až po odpor a zhnusenie. Takže moja odpoveď je jasná. Neverím na kvalitu. Čo teda rozhoduje? Sympatia. Niečo ti sadne a niečo nie. To je všetko.
Niektoré knihy vyšli a prežili. Iné neprežili. A niektoré vôbec nevyšli. Nie je to otázka kvality, ale šťastia.
citujem M. Foucaulta, zo Slov a vecí:
„… písmo prestalo byť prózou sveta; podobnosti a znaky už nie sú viazané svojou starou dohodou; príbuznosti sklamú, menia sa na preludy a blúznenie; vecvi tvrdošijne zotrvávajú vo svojej ironickej identite: sú už iba tým, čím sú; slová bezcielne blúdia bez obsahu, bez podobnosti, ktorá by ich mohla zaplniť; už neoznačujú veci; spia v prachu medzi listami kníh.“
z ktorého roku pochádzajú tieto výroky? myslím, že z 1966 …
Možno preto ma neprestávajú fascinovať knihy bez slov.