Ad Subjekt, emocionalita, nadčasovosť, komunikatívnosť
Priam pozitivisticky rámcované nepresnosti a zjednodušenia – zasa. Nikto nevolá po návrate – nebodaj celistvého – subjektu, naozaj nie sme v ére, keď subjekt = „ja“, ale napr. (!) a síce po jeho revidovanej a dekonštruovanej, multiplicitnej…, ale aj samotný postštrukturalizmus kriticky reflektujúcej podobe, čo je v konečnom dôsledku v zhode s východiskami dekonštrukcie ako takej. Rovnako je prospešné reflektovať súčasnosť (máme rok 2014) – tá je aj prehodnotením minulosti vrátane jej experimentálnej línie – bez snahy o pochovanie experimentu –, ktorej postupy a myšlienkové, životné… rámce treba tiež aplikovať cez dnešnú prizmu, neignorujúc to, čo prebehlo a prebieha tak v rovine témy, ako aj s ním spätého tvaru; subjektívnosť sa navyše prejavuje aj cez výber apropriovaného v zdanlivo neosobnom písaní…
Projektovanie charakteristík typických pre vlastné písanie (Michala R.), ktoré ma opakovane iritujú, do podoby písania iných (polarity, odporúčania, „mentorstvo“ či nadraďovanie jedného spôsobu tvorby nad iný) je už len úsmevným a o sebe vypovedajúcim bonusom. Hoci i vďaka tomu som najskôr nemal chuť sa do debaty zapájať, tobôž, keď za zmysluplnejšie považujem prezentovať svoje postoje samotným písaním o primárnych textoch (namiesto obhajovania svojich pozícií, ktoré v konečnom dôsledku, a možno o to Michalovi R. ide, pritiahne pozornosť k právom takmer nepovšimnutým výstupom Michala R. a D. Olejnikov), predsa len budem pokračovať – námatkovo, keďže spochybniť by sa dala „každá tretia veta“ Michala R. (a to nielen pokiaľ ide o metodologickú a myšlienkovú stránku jeho uvažovania či pojmový zmätok – tradicionalizmus, revizionizmus…, ale aj, hádam nechcené, zavádzanie: napr. v súvislosti s „predvídateľnosťou“ zbierky N. Ružičkovej práce & intimita sám hovorím o „niektorých jej častiach“, nie celej knihe, údajná korekcia Michala R., odkazujúca na „jej prvú časť“, je preto nezmyselná a tendenčná…).
Bolo by teda načim nevytrhávať z kontextu (vrátane rozhovoru s M. Habajom, z ktorého by si nielen Michal R. mohol odniesť podstatne viac, tobôž, keďže na mnohé, aj tu prezentované redukcie nechtiac a nielen nepriamo odpovedá – pričom osobne som v tvorbe M. Habaja subjekt, „hoci v parodovanej a ironizovanej podobe…“, vnímal vždy a napísal som to aj v hodnotení jeho novej zbierky), a teda napr. nevkladať mi do úst napriek celému citátu, ako aj iným mojim textom, než je tu citovaný, výlučné požadovanie subjektívnosti a emocionálnosti (navyše v ich Michalom R. typicky zjednodušenej podobe – na rozdiel od neho totiž nielen subjekt, ale ani emocionálnosť nevnímam ako „metafyzicky“ danú kategóriu, ktorá musí byť v diele prvoplánovo odčítateľná a ktorá stoji v opozícii voči racionalite: ide, samozrejme, o jej rôzne odstupňované zapájanie, ale aj problematizovanie… resp. nejde o údajné volanie po návrate k emocionalite, ale o – aj – jej využívanie v rámci rôznorodých textových postupov vrátane tzv. sterilov ci konceptuálneho písania), keďže vítam presahy rôzneho druhu („dnes je nutné i v rámci tohto typu tvorby priniesť ozvláštnenie – hoc aj v podobe subjektívnejšie, emocionálnejšie (alebo presahmi rôzneho typu vrátane spoločensko-kritického) dotovaných zdrojov“).
Ako som naznačil, práve i (!) emocionálnosť a istá forma subjektívnosti môžu (tobôž dnes) – aj – konceptuálnu tvorbu obohatiť, ako to dokazujú napr. M. Abramović či vzhľadom na ponechanie týchto tém na zodpovednosť, ktorú má niesť čitateľ/ka, V. Place. Hlavne však neexistuje iba (Michalovi R. zjavne blízky, resp. akoby iba ten jediný poznal) pure conceptual writing, ale aj práve emóciami a subjektom výraznejšie dotované hybrid a baroque conceptual writing; za pozornosť v tomto kontexte potom stojí, trebárs, tvorba Ch. Wertheim. Jednoducho, svet ani umenie nestoja, zato často padajú, na monolitných polaritách a hierarchických dualitách. A hoci v jednej kratučkej pasáži Michal R. prekvapivo a akoby nevedome pripúšťa možnosť kombinovania rôznorodých tendencií, pokračovanie danej myšlienky vrátane celého zvyšku textu, ako aj jeho uvažovanie v rámci jeho iných textov, tomu odporujú – buď som teda dané miesto nepochopil, alebo ide o autorov omyl. Každopádne to nič nemení na niekoľkoročnom zaseknutí sa Michala R. v redukujúcich polaritách a nepochopeniach.
Nijako prekvapivo som proti absolutizovaniu a maskovaniu svojej (zákonite partikulárnej) východiskovej pozície zovšeobecňovaním a od diela očakávam, ako snáď každý kritik či kritička, (z môjho pohľadu) kvalitu, a (tu je pointa) práve tá mi v básnických výstupoch (nielen) D. Olejnikov či Michala R. chýba. (Mimochodom, stavať vedľa prevažne nedvižných a nedotiahnutých textových pokusov D. Olejnikov, a implicitne aj Michala R., zbierku N. Ružičkovej, ktorá je v rámci svojho textového zámeru a rodového presahu neporovnateľne hodnotnejšia, a rozhodne nie je zbavená subjektu ani emocionality, ako sa nám to snaží Michal R. podsunúť – ak, tak opäť jedine cez jeho zjednodušujúci uhol pohľadu –, je opäť úsmevné.) Rovnako, ako mi chýba v mnohých, tvarom aj obsahom diametrálne odlišných dielach – aby nedošlo k (tendenčnými vyjadreniami) spôsobenému nedorozumeniu; na rozdiel od Michala R. totiž nehodnotím umelecké výstupy z pozície jedinej (!) správnej a vývinovo relevantnej poetiky, ale hodnotím (a interpretujem) autorský/textový zámer toho-ktorého diela; samozrejme, s prihliadnutím na širší kontext. Problémom potom nie je konceptuálna tvorba, ale okrem iného nedôsledné naplnenie (v tomto prípade konceptuálnych) praktík či školácka úroveň daných výstupov. Tiež si myslím, že tzv. nadčasovosť a semiotická plochosť textu sa dajú odhadnúť už „dnes“ na základe v texte obsiahnutých „kvalít“.
A pokiaľ ide o „bokom ponechanú“ telesnosť, naozaj Michalovi R. odporúčam poodstúpiť z pozitivistického spôsobu uvažovania a zo štrukturalistického tieňa –dávno je známe, že „racio“ nie je jediným, výlučným zdrojom „myslenia“. Osobne ma i v tomto zmysle momentálne baví (práve i v spojení s „telesnosťou“) napr. postštrukturalizmom poučený materializmus či nomádsky, multifokálny feminizmus diferencie (nezamieňať si s druhou vlnou feminizmu s jej esencializovanou, biologizujúcou, monolitnou… podobou) Rosi Braidotti a iných atď. V súvislosti s charakteristikami ako emocionalita v ére po postmoderne odporúčam aj, trebárs, dobre známe trans- uvažovanie M. Epsteina… Nielen uvedené teórie však skôr obšírnejšie a nie výlučne potvrdzujúco artikulujú názory, ktoré zastávam a manifestujem dávnejšie a ktoré aj za pomoci intuície (verím, že Michal R. od našej poslednej výmeny názorov na webe Kloaky, v ktorej sa tragikomicky oháňal neznalosťou metodológie, ktorá by sa odvolávala na intuíciu, objavil nielen H. Bergsona a jeho intuitivizmus, nehovoriac o mnohých aktuálnych smeroch nielen v rámci mne blízkych feminizmov) zapájam do svojho uvažovania. Pochopiteľne, existujú aj proti-postoje… Živý a konštruktívny dialóg, nezaseknutý v nereflektovaných dualitách, je nanajvýš dôležitý, v príspevku, na ktorý tu reagujem, však mnoho intelektuálne vzrušujúcich nábehov nenachádzam, je mi ľúto. Ako však napísala Ivana Hostová v komentári pod textom na webe Kloaky, snaha sa cení – hoci, na rozdiel od nej, v nej príliš veľa (nebodaj intelektuálnej) práce nenachádzam.
Komunikatívnosť ako relevantnú kvalitu, myslím, v žiadnom svojom texte nezohľadňujem, takže sa k nej nevyjadrujem.
P. S. Azda nebude náhoda, že si Michal R. vybral ako predmet svojho „zamyslenia sa“ práve mňa a I. Hostovú. Hoci ani jeden z nás nepredstavuje revizionistický či, nebodaj, tradicionalistický prístup (práve naopak, x rokov pozitívne recenzujem i tvorbu autoriek a autorov z okruhu tzv. experimentálno-dekonštruktívnej línie, čo však neznamená, že ocením každý výstup, ktorý by sa rád zaradil do experimentálneho radu len na základe naoko s ním spätých, v skutočnosti však povrchných, neobohacujúco, a teda neproduktívne recyklovaných, umelecky plochých a semioticky anemických atribútov), obaja sme sa nejakým spôsobom dotkli (v oboch významoch tohto slova) tvorby Michala R. Iní, a nielen tie a tí, ktorí sú „revizionistickejšie“ naladení, nepovažovali za dôležite sa o tejto knihe zmieniť, a teda síce mnohí z iných kritikov a kritičiek prezentujú výrazne tradičnejšie názory (a majú na to právo, darmo som ja „inde“), ostali (možno i zhodou naznačených okolnosti) nepovšimnutí.
Kiežby to bolo napísané zrozumiteľnejšie, v kratších vetách a bez toľkých vsuviek.
Hm… je síce pravda, že Michal R. (či Greguš) reagoval na texty, ktoré sa dotkli jeho tvorby, nemám však dojem, že by svoje reakcie formuloval ako odvety, pomsty, invektívy… Teda, snahu o reakciu pre reakciu samotnú.
Žiaľ, mám presne opačný pocit z reakcia Dereka R. Vo svojom článku sa síce usiluje o intelektuálny nadhľad, napokon však končí skôr pri povýšenectve a hystericky marginalizuje svojho oponenta. Ako keby tu snáď išlo o to, kto má väčšie gule (maskulínne povedané).
oba clanky su dobre bludy..nebol som schopny ich docitat ale slovami ceskeho klasika: „uz se perou“….paci si mi tato burka v malom pohari
Som rad, ze som kontextualizovanie Michalovho textu, ktore by mohlo vysvetlit jeho (nielen pre mna zahadne) vynechanie tradicnejsie zameranych kritikov, resp. vyber zrovna mna a Ivany H., dal az ako P. S. Bola by skoda zaseknut sa iba na nom bez citania zvysku, hoci mi bolo jasne, ze to mnohi urobia. Nadalej verim, ze sa aspon par ludi (bez na moj vkus prilis oblubenej hysterie, ci uz v sebe, alebo projektovanej do inych) zamysli i nad argumentmi, ktorych je v texte hadam dostatok a z ktorych niektore sa zakonite museli tykat Michalovho sposobu uvazovania.