Ani vo svojej druhej reakcii (uverejňujeme ju nižšie) Derek Rebro neprispel k vecnému rozdiskutovaniu otázky, ktorú som formuloval vo svojom východiskovom texte. Nestalo sa tak ani po tom, čo som ju v úsilí o záchranu racionálnej diskusie ešte raz a zjednodušene formuloval. Namiesto toho Rebro opäť rozoberá okruhy, ktoré sú z hľadiska diskusie irelevantné. Najmä mu uniká zásadný fakt, že z hľadiska problému nie je ani tak dôležité a kľúčové, ako budeme subjektívnosť a emocionalitu definovať, ale skôr to, ako tieto koncepty (akokoľvek definované) budeme používať pri kritickej reflexii takej tvorby, ktorá sa od týchto konceptov (akokoľvek definovaných) dištancuje. V konkrétnom prípade predsa išlo o „autoreferenčné, sterilné a odosobnené písanie“, ktoré je podľa Rebra nutné ozvláštniť „hoc aj v podobe subjektívnejšie, emocionálnejšie dotovaných zdrojov“. Práve v tomto vyjadrení Rebro postuluje polaritnú situáciu, ktorú nedokáže zmierniť ani jeho relativizovanie v podobe rozličných definícií subjektívnosti a emocionality. Práve v tomto vyjadrení artikuluje požiadavku, ktorá sa mi javí problematická a absurdná.

Ak sa Rebrovi mnou formulovaný problém zdal málo intelektuálne stimulujúci, stačilo túto skutočnosť jednoducho uviesť a zdôvodniť (ak už sa odhodlal k veci vyjadriť), nie sa púšťať do nezmyselných fabulácií a atakov (aj vo svojej druhej reakcii obsedantne tematizuje moju tvorbu, ako aj tvorbu Daniely Olejnikov, hoci s daným problémom nijako nesúvisí). Aspoň tak velí triezvy úsudok. Ten by sme však v Rebrových textoch hľadali márne. Preto zostáva dúfať, že sa nájde niekto iný, pre koho bude formulovaná otázka zrozumiteľná a zaujímavá a bude mať aj relevantné intelektové a diskusné zručnosti, aby sa k nej odborne a vecne vyjadril. Problém je totiž stále na stole a podľa mojej mienky nepominula ani potreba diskusie o ňom.

Polemika, ktorá práve prebehla, však predsa len priniesla dva výsledky. Lepšie explikovala, čo je a najmä čo nie je predmetom diskusie a žiaľ aj diskvalifikovala jedného z jej potenciálnych účastníkov.

Derek Rebro: Ad Ad Ad

Je mi ľúto, že Michala R. sklamal osobný tón môjho textu, ako aj úpenlivé nepridŕžanie sa vecnej roviny ním (!) videného teoretického (pseudo)problému. Svoju reakciu som však koncipoval ako spontánne (a pôvodne do komentáru pod text plánované – i preto občas chýba diakritika, za čo sa dodatočne ospravedlňujem) reagovanie na dané „zamyslenie sa“ Michala R., ktoré je síce formálne, ako som už naznačil, vystavané ako priam pozitivistický traktát, obsahovo však neprináša nič zásadné, na čo by som mal potrebu zásadnejšie reagovať ako literárny vedec.

Žiaden teoretický problém hodný analýzy tu jednoducho nevidím. A to, že Michal R. (podľa mňa) nerozumie zložitosti pojmov ako subjekt a emocionalita, dnešnej situácii v rámci literatúry a jej reflexie, a že projektuje svoje (stále trvám na tom, že zjednodušujúce) vnímanie do hodnotenia (aj hodnotenia) iných… čo ma vlastne po tom. Vo svojom predošlom texte som však, myslím, poskytol (skôr nechtiac) aj dosť vážnejších argumentov, s ktorými sa môže nielen Michal R. vyrovnať, alebo nemusí.

Hlavne sa mi potvrdilo, že je nezmyselné zapájať sa do podobne nezáživných diskusií, na rozdiel od reflektovania samotných umeleckých výstupov. V tomto prípade je to nezmyselné o to viac, že okrem pár negatívnych viet o D. Olejnikov a Michalovi R. sa vo svojej kritickej tvorbe pozitívne vyjadrujem o celom rade experimentálne a konceptuálne zameraných textov vrátane Michalom R. menovaných (P. Macsovszky, P. Šulej, M. Habaj, Z. Husárová, K. Kucbelová, E. Šimšík…) Ak nemá byť, akokoľvek podvedomým, cieľom rehabilitovanie tvorby Michala R. a D. Olejnikov (chcem veriť, že o to tu naozaj nejde –  hoci Michal R. cituje práve pasáže, v ktorých iba (!)  tvorba jeho a Olejnikov tvorí kontrastné pozadie ako to umelecky slabé a semioticky anemické, v porovnaní s čím o to viac vynikne konceptuálna a experimentálna tvorba, trebárs a práve, M. Habaja, P. Macsovszkeho či Z. Husárovej), potom tobôž nerozumiem, prečo by som mal práve ja strácať čas debatou o údajnom krivdení a z pohľadu Michala R. neadekvátnom uchopovaní experimentálneho písania – opakujem, hodnotím ho pozitívne a aj za pomoci argumentov, s ktorými má Michal R. síce problém (možno i preto, že cez ich prizmu vynikne ako nedostačujúca jeho tvorba a texty D. Olejnikov), resp. im a ich kontextualizácii nerozumie, no opäť – čo ma vlastne po tom.

A som síce rád, že Michal R. pozná (minimálne odteraz) aj iné písanie v rámci toho konceptuálneho, než je pure conceptual writing, snáď teda prestane argumentovať, akoby naďalej vnímal v súvislosti s konceptom len ten. A to, že nepochopil, čo mala moja vsuvka o hybrid a baroque conceptual writing znamenať, len potvrdzuje moje podozrenie o neschopnosti Michala R. čítať medzi riadkami, usúvzťažňovať si argumenty a myšlienky aj inak ako polopaticky, vnímať ich zložitejšie vzťahy a (od)tienenie… V opačnom prípade by chápal, kam napr. smeruje moje tvrdenie o semiotickej plochosti textu (spolu s presahmi rôzneho – nielen temporálneho – typu) v nadväznosti na odhadnuteľnosť jeho nadčasovosti už dnes: preto hodnotím pozitívne najnovšiu zbierku K. Kucbelovej i na pozadí „slabšieho“ výkonu V. Šimeka… Na druhej strane, práve táto neschopnosť sa potom prejavuje nielen v jeho nemohúcnosti  interpretovať primárne texty namiesto ich opisovania, ale aj viesť intelektuálne stimulujúcu debatu. Takú, ktorá nebude tézovaná banalitami (naozaj ma nebaví opakovane Michala R. žiadať o základné pravidlá akejkoľvek diskusie, ako je napr. nevytrhávanie oponentových vyhlásení z kontextu: v jeho druhom „zamyslení sa“ napr. v pasáži o „hodnotení textového zámeru“ následné účelové vynechanie pokračovania „o prihliadaní na širší kontext“, ktoré by logike „argumentu“ Michala R. odporovalo, nehovoriac o relativizujúcom význame spojky „alebo“, prípadne častice „hoc aj“ v inej časti textu a pod.) a retrográdnymi, vlastne i naivnými polaritami typu (Michalom R. zjednodušene chápaná) emocionalita vs. racio/koncept, (Michalom R. monolitne vnímaný) subjekt vs. koncept, tradícia (pozri aj  nepochopenie, čo sú to naozaj tradičné a revizionistické inštrumenty literárnej kritiky) vs. experiment (navyše, bez zohľadnenia, že aj ten má tradíciu), cez prizmu dneška redukujúce, resp. neproduktívne  chápanie tzv. (nielen) sterilov atď., ale v ktorej sa presunieme do roku 2014. Alebo nie, no bezo mňa. (Mimochodom, aktuálnu výmenu názorov je osožné vnímať na pozadí viacerých sekundárnych textov mňa aj Michala R.)

Námatkové odkazy na teórie Braidotti či Epsteina zas mali bez môjho siahodlhého vysvetľovania naznačiť, čo ma – na rozdiel od podobných diskusií – zaujíma, resp. čo je jedným z mnohých inšpiračných okruhov môjho písania a uvažovania a čo by mohlo Michalovi R. napomôcť pri komplexnejšom vnímaní napr. telesnosti a emocionality, ktoré boli uvádzané i v jeho pôvodnom texte, pravdepodobne však  nemá záujem mentálne sa posunúť do prítomnosti – opäť: čo ma po tom. Nikdy som navyše netvrdil nielen to, že odkladám bokom subjektívnosť (aj v reakcii na text Michala R. predsa píšem o zákonite partikulárnej východiskovej pozícii, falošnému zdaniu objektívnosti som nikdy nefandil), ale ani to, že na texty nazerám výlučne zvnútra – ani formalizmus mi nie je blízky. To, samozrejme, neznamená, že text „používam“ na potvrdenie teórie, čo sa rado spája napr. s mne blízkymi feminizmami.

Každopádne, nebudem už ďalej Michala R. poučovať a mentorovať. Tobôž, keďže vítam jeho vyhlásenie o nepreferencii a nenadraďovaní jedného spôsobu tvorby nad iný atď. – ide v jeho prípade o prelomový okamih, z ktorého sa úprimne teším a som zvedavý na schopnosť jeho aplikovania v sekundárnych výstupoch. Verím aj v to, že odteraz už bude písať menej polarizujúco a opierať sa o menej hierarchických dichotómií. Za seba môžem sľúbiť len to, že budem naďalej (aj) osobný, emocionálny a subjektívny a už teraz sa teším na recenzovanie nových kníh (aj) experimentálnych autorov a autoriek. A hoci viem, že o tomto to nie je, predsa len: ak druhá kniha Michala R. či D. Olejnikov bude z môjho pohľadu kvalitná (nie preto, že je konceptuálna, ale preto, že stratégie konceptuálnej tvorby využíva pre náš kontext obohacujúco), iste to v kritike napíšem.

P. S. Nakoľko táto debata iste nenudí iba mňa, nebudem už na prípadné ďalšie vyjadrenia Michala R. reagovať. Jej doterajší priebeh svedčí skôr o chybe, že som tak vôbec činil, a strate času.