Ad Jaroslav Šrank: Lámanie palíc

Začnime od konca – tým, „na čo je dobré toto haló“. Už voľbou expresívneho výrazu haló sa J. Šrank usiluje klasifikovať môj polemický výstup ako zbytočný rozruch. V prostredí, kde sa nenosia polemiky a otvorené diskusie, kde nie je na dennom poriadku konfrontácia odlišných náhľadov a nikto nikoho nevyzýva vysvetľovať a precizovať argumenty, sa nabúranie tejto apatie musí pomenovať ako haló a, prirodzene, treba vysloviť pochybnosti o zmysle a účele takéhoto podujatia. Som však presvedčený, že podobné výstupy sú nielenže legitímne, ale priam nevyhnutné. Preto aj želania alebo implicitné výzvy, aby som si šetril náboje, beriem skôr s úsmevom. A pri všetkej úcte k J. Šrankovi, vec sa vôbec nemá tak, že by na jeho hlase „tak záležalo“. Takáto interpretácia ponuky poskytnúť mu priestor na prípadnú reakciu sa mi vidí nekorektná. Ak Šrank odpovedal, tak len z vlastnej vôle a tak to bude aj v prípade, ak sa odhodlá spísať odpoveď na túto moju reakciu. Takto ospravedlňovať vlastnú účasť v tejto (z jeho pohľadu zbytočnej) diskusii je neadekvátne. Ale aby som predišiel prípadným nedorozumeniam – Šrankov názor ma vždy zaujímal a bude zaujímať, vážim si ho ako bystrého, fundovaného a precízneho kritika – ale nie neomylného. Poďme však konečne k veci.

V úvodnom odseku odpovede zaujme defenzívne zľahčovanie vlastnej úlohy kritika – Šrank nemá „jednoznačný názor vhodný do arény“, vraj ponechal „dostatočný priestor čitateľovi, aby si nad vecou sám polámal hlavu“, usiluje sa nám podsunúť návod, že jeho kritické poznámky by sme mohli čítať aj ako „zásadné“, jeho nespochybňovanie estetickej pôsobivosti je vraj motivované tým, že Litvák si „pohanu nezaslúži“ a napokon vzbudzuje dojem, akoby mu išlo o obhajobu „práva na existenciu“ Litvákovej zbierky. V čase jeho recenzie však nevyšla žiadna pohana, ani nikto nespochybnil právo zbierky na existenciu, ktoré som, mimochodom, dodatočne nespochybnil ani ja. Šrank teda Litvákovu zbierku pred nikým neobraňoval, ako sa usiluje sugerovať, ale pozitívne ocenil jej estetickú úroveň.

Zásadná je tu však iná vec – (nikým nespochybňované) právo na existenciu dáva Šrank do vzťahu s tým, že Litvákova kniha „na pomerne zdatnej úrovni napĺňa parametre svojho žánru“. Toto napĺňanie parametrov žánru mu je teda dostatočným dôvodom na to, aby zbierku vzal na milosť. Takýto kritický minimalizmus mi je skutočne cudzí a nepochopiteľný. Veď aj pubertálne psychohygienické denníkové zápisky, príp. ľúbostná poézia rovnakej proveniencie dokonale napĺňajú parametre svojho žánru, ale ani na chvíľu by nám hádam nenapadlo, aby sme ich oceňovali. Ale poviem to ešte radikálnejšie – som presvedčený, že ocenenie si nezaslúži napĺňanie parametrov, ale ich tvorivé porušovanie a podrývanie. Presný opak toho, čo Šrank vyzdvihuje na kritizovanej zbierke. Nehovoriac o tom, že Litvákove texty popri spĺňaní základných atribútov idyly obsahujú aj množstvo (negatívnych) čŕt (najvýraznejšou je infantilnosť dosahovaná nadužívaním deminutív), ktoré domnelú zdatnosť kompenzujú.

Šrankovi v jeho rozbehu, zdá sa, ušlo (alebo ide o ďalšiu alchymistickú operáciu?), že netvrdím, že práca ako téma je banálna, ale že spochybňujem Litvákove spracovanie tejto témy (resp. to, čo z neho vyvodzuje Šrank). Ale keď už sme pri tom – od čoho sa odvíja oná akceptovateľná úroveň spracovania tejto témy, o ktorej hovorí Šrank? Majú to byť azda verše typu: „Postavím dom a zhlobím vtáčiu búdku, / aj lavicu, kde budem sedávať so zapekačkou. / Zasadím na priedomie ľaliu aj nezábudku / a veľa slnečníc pre zimných vtáčkov“ (s. 11)? No to je skutočne spracovanie témy práce na akceptovateľnej úrovni. Nestrieľa si z nás Šrank náhodou?

Veselé je aj Šrankovo odhadovanie príčin mojich údajných skratov. Vraj som „apriórne proti typu poézie, ktorý reprezentuje Litvákova zbierka“. Toto je skutočne vtipný špekulatívny manéver (alchýmia?), ktorý má, zdá sa, odvrátiť pozornosť od mnou pomenovaných deficitov spornej zbierky (Šrank vôbec poňal svoju reakciu spôsobom, z ktorého takmer úplne vypadla Litvákova zbierka a nijako sa neobťažoval čo i len pozastaviť nad možnosťou, že by moje výhrady mohli mať dajaké opodstatnenie). Účelom tohto manévru je odkloniť pohľad od konkrétnych Litvákových textov a môj kritický postoj k nim transponovať na údajnú animozitu voči celému typu poézie. Tu by však bolo namieste zodpovedať otázku, akýže typ poézie predstavuje Litvákova zbierka? Proti čomu sa to vlastne apriórne staviam? Proti idyle? Alebo proti slaboduchej idyle? Proti infantilnej idyle? Proti insitnej poézii? K tomu sa, pravdupovediac, veľmi rád prihlásim. Ale Šrankovi to nestačí a ide ešte ďalej. Svoju ničím nepodloženú špekuláciu o mojom neakceptovaní istého typu poézie využíva na to, aby moje stanovisko nepriamo a elegantne nazval naivným a primitívnym dogmatizmom. Opäť tu máme do činenia s pozoruhodným magickým úkonom. Moje adresné výhrady k jednému konkrétnemu súboru textov mávnutím čarovného prútika premenil na animozitu voči celému typu poézie a z tejto vyčarovanej pozície ma vystríha pred dogmatizmom.

Neporozumeli sme si ani v záverečnej otázke. Nehovoril som o riziku pozývania grafomanov do poézie spôsobom, akým o ňom hovorí Šrank. Samozrejme, hocikto si môže vydávať akékoľvek zbierky. Ale vzhľadom na to, kde boli obidve recenzie publikované (literárny časopis, ktorý aspoň do istej miery bazíruje na kvalite publikovanej tvorby) a kto boli ich autori, som skôr vyslovil obavu, že podobná spisba bude ešte aj oceňovaná kritikou (tam smerovalo použitie slovesa „prepiecť“). To by mohlo poslúžiť ako negatívny smerovník a vzpruha pre autorov a autorky rovnako slabej poézie, ktorí/ktoré by sa chceli presadiť aj na tejto úrovni. Čiže ani tento manéver vyvliecť sa zo zodpovednosti nie je dostatočne dôveryhodný.

Zatiaľ čo Šrank sa v samom závere svojej reakcie prihovára za ochotu rozlišovať a schopnosť dávkovať, tak ja zase vyzývam na vyššiu kritickosť a náročnosť. Pretože zdatné napĺňanie parametrov je to posledné, čo možno v umení oceňovať.

Text vyjde v Kloake č. 1/2011