Ad Ad

Články
18. septembra 2014, 10:02 | Michal Rehúš

Polemický text o niektorých koncepčných požiadavkách časti súčasnej literárnej kritiky som koncipoval s ambíciou vecne pomenovať konkrétne tendencie v súčasnej literárnej kritike. Rovnaký vecný prístup som očakával aj od prípadných oponentov a oponentiek. Preto ma prekvapil tón a spôsob argumentácie jedného z dotknutých kritikov Dereka Rebra, ktorý vo svojej reakcii na môj text mieša úsilie o vyvrátenie niektorých mojich tvrdení s neskrývaným osobným útočením, ktoré v odbornej diskusii nemá miesto. Rebro akoby nedokázal diskusiu a riešenie teoretických problémov vnímať inak ako priestor na ventilovanie osobných krívd a animozít (údajne sa ma dotkla kritika D. Rebra a I. Hostovej) či dokonca ako marketingovú stratégiu (údajne chcem pritiahnuť pozornosť na svoju zbierku, ako aj na zbierku Daniely Olejnikov). Tieto nevecné a iracionálne dohady a ataky (azda len nie sú aplikáciou Rebrovej obľúbenej intuitívnej metódy), žiaľ, diskvalifikujú Rebra z vecnej diskusie a mohli by slúžiť ako exemplárny materiál na štúdium diskusných faulov. Zároveň sú vlastne špecifickým potvrdením a dokladom, že práve pre Rebra je polemika príležitosťou na osobné zúčtovanie. Napriek tomu však vykonám pokus vrátiť celú diskusiu do racionálnej roviny.

Problém, ktorý som sa usiloval pomenovať (stručne a zovšeobecňujúco by sa dal vyjadriť otázkou: sú viaceré „tradičné“ koncepty vhodné, adekvátne a produktívne na posudzovanie, hodnotenie a diskvalifikovanie textov, ktoré sa zakladajú na paradigmaticky odlišných princípoch?), ma zaujíma primárne ako kritika, nie aktívneho autora poézie. Z tohto dôvodu som sa vyhol akýmkoľvek odkazom na moje vlastné písanie a jeho hodnotenie D. Rebrom a I. Hostovou. Ako prameň mi poslúžili práve vyjadrenia, ktoré sa týkali tvorby iných autorov a autoriek, čím som sa usiloval čo najdôslednejšie odfiltrovať možné podozrenia o mojom osobnom autorskom záujme na tejto otázke. Mal som teda presne opačný zámer, z akého ma upodozrieva Rebro. Ten však napriek tomu svoju reakciu sústreďuje na odsudzovanie mojej zbierky, resp. knihy Daniely Olejnikov a vôbec sa nevenuje tvorbe autorov zmieňovaných v jeho pôvodnom citáte (P. Macsovszky, P. Šulej a M. Habaj), od ktorého sa odvíjal môj text. Všetky Rebrove vyjadrenia smerované k mojej tvorbe však v tejto polemike možno odložiť bokom, keďže ich relevancia pre riešenie mnou formulovanej otázky je nulová. Paradoxne je to práve a výlučne Rebro, kto zviditeľňuje – hoci aj negatívne – moju básnickú tvorbu. Ale k veci.

Rebrovi sa nepáči, že mu do úst vkladám „výlučné požadovanie subjektívnosti a emocionálnosti“ a následne rozvíja úvahy o tom, že tieto koncepty nevníma (údajne na rozdiel odo mňa) ako „metafyzicky“ dané kategórie, ale ide mu o „odstupňované zapájanie“ emocionality, ako aj o „jej využívanie v rámci rôznorodých textových postupov vrátane tzv. sterilov ci konceptuálneho písania“, keďže „víta presahy rôzneho druhu“. Rebro síce pridáva aj možnosť problematizovania emocionality, to je však v priamom rozpore s jeho pôvodným vyjadrením o nutnosti priniesť ozvláštnenie aj v podobe „emocionálnejšie dotovaných zdrojov“, preto sa táto verzia javí ako účelová (napokon, nie je to práve aj sterilné písanie, ktoré celkom dobre problematizuje emocionalitu?). V každom prípade však Rebrova aktuálna argumentácia nič z toho, čo som uvádzal vo svojom primárnom texte, nevyvracia, len potvrdzuje skutočnosť, že subjektívne „víta“ zapájanie emocionality do umeleckej tvorby. Proti tomu sa samozrejme nedá nič namietať, je to jeho legitímne stanovisko a preferencia. Môj jediný problém spočíva v tom, že aplikácia tejto subjektívnej preferencie na texty, ktoré sa principiálne a odôvodnene zakladajú na protichodných konceptoch, je nezmyselná a otázku ich posunu a skvalitňovania nerieši. Vlastne ju rieši len v jednom ohľade – takto „ozvláštnené“ texty budú prijateľnejšie pre samého Rebra.

Následne ma Rebro poučuje o existencii konceptuálnej tvorby obohatenej o emocionálnosť a subjektívnosť, ako aj o jestvovaní iných spôsobov konceptuálneho písania popri pure conceptual writing, ktorý mi je údajne zjavne blízky, resp. akoby som iba ten jediný poznal. Nevedno, kam má táto mentorská vsuvka smerovať, keďže jestvovanie rozličných spôsobov písania som nikde nespochybňoval a nebolo to ani témou a zámerom môjho pôvodného textu. Táto časť argumentácie tak Rebra privádza do slepej uličky: „A hoci v jednej kratučkej pasáži Michal R. prekvapivo a akoby nevedome pripúšťa možnosť kombinovania rôznorodých tendencií, pokračovanie danej myšlienky vrátane celého zvyšku textu, ako aj jeho uvažovanie v rámci jeho iných textov, tomu odporujú – buď som teda dané miesto nepochopil, alebo ide o autorov omyl. Každopádne to nič nemení na niekoľkoročnom zaseknutí sa Michala R. v redukujúcich polaritách a nepochopeniach“. Pravdou je opak. Pripúšťanie „rozličných kombinácií a spojení rôznorodých tendencií“ (tak znie moja formulácia) je integrálnou súčasťou mojej argumentácie. Rebro však nepochopil, že môj text nie je o privilegovaní, či preferovaní istého spôsobu písania a odsudzovaní alebo neprijímaní inej tvorby. Môj text dokonca principiálne ani nebol o literárnej tvorbe ako takej, ale o jej kritickej reflexii, resp. o tom, že niektorí kritici a kritičky uplatňujú na istý typ tvorby podľa mojej mienky neadekvátne kritériá. Nič viac.

Pomerne zaujímavé je sledovať, ako Rebro projektuje seba samého ako kritika: „nehodnotím umelecké výstupy z pozície jedinej (!) správnej a vývinovo relevantnej poetiky, ale hodnotím (a interpretujem) autorský/textový zámer toho-ktorého diela; samozrejme, s prihliadnutím na širší kontext“. Vo svojej objektivizujúcej sebaprojekcii následne tvrdí, že „[p]roblémom potom nie je konceptuálna tvorba, ale okrem iného nedôsledné naplnenie (v tomto prípade konceptuálnych) praktík či školácka úroveň daných výstupov“. Ak sa však budeme pridŕžať Rebrovho pôvodného vyjadrenia, v ktorom hovorí o nutnosti priniesť v rámci „autoreferenčného, sterilného a odosobneného písania“ „ozvláštnenie – hoc aj v podobe subjektívnejšie, emocionálnejšie dotovaných zdrojov“, zistíme, že ide ďaleko nad rámec sledovania dôsledného naplnenia daných praktík. Tu sa už pohybuje v rovine odporúčaní a požiadaviek („je nutné“).

Uvedené Rebrove sebacharakteristiky sú však v miernom kontraste aj s jeho nasledujúcim priznaním: „Osobne ma i v tomto zmysle momentálne baví (práve i v spojení s „telesnosťou“) napr. postštrukturalizmom poučený materializmus či nomádsky, multifokálny feminizmus diferencie (…) Rosi Braidotti a iných atď. V súvislosti s charakteristikami ako emocionalita v ére po postmoderne odporúčam aj, trebárs, dobre známe trans- uvažovanie M. Epsteina… Nielen uvedené teórie však skôr obšírnejšie a nie výlučne potvrdzujúco artikulujú názory, ktoré zastávam a manifestujem dávnejšie a ktoré aj za pomoci intuície (…) zapájam do svojho uvažovania“. Na jednej strane teda „hodnotí a (interpretuje) autorský/textový zámer toho-ktorého diela“, na strane druhej zastáva názory podmienené rozsiahlou teóriou. Pri takto protirečivých tvrdeniach potom nijako neprekvapuje, že Rebro len ťažko dokáže reflektovať, že pri hodnotení diel ďaleko prekračuje textový zámer a aplikuje a vyžaduje koncepty ako subjekt, emocionalita a nadčasovosť aj pri dielach, ktoré sa im programovo vymykajú a vzpierajú.

Škoda, že sa Rebro namiesto rozličných zlomyseľných a prízemných dohadov viac nesústredil na diskusiu a argumentáciu týkajúcu sa jedného z kľúčových konceptov, ktorého je zástancom a ktorý som analyzoval vo svojom pôvodnom texte: ide o nadčasovosť. Túto vec však vybavil jednou vetou: „Tiež si myslím, že tzv. nadčasovosť a semiotická plochosť textu sa dajú odhadnúť už „dnes“ na základe v texte obsiahnutých „kvalít““. Argument alebo vysvetlenie však nepodáva žiadne, len číro konštatuje, nehovoriac o tom, že nijako neobhajuje tézu, prečo by práve nadčasovosť mala byť kritériom kvality textu. Okrem toho sem zaplietol „semiotickú plochosť“, ktorej „odhadnuteľnosť“ som nijako nespochybňoval.

Rebrova reakcia tak úspešne obchádza všetky dôležité otázky a argumenty, ktoré som artikuloval vo svojom východiskovom texte. Darmo Derek Rebro vo svojej reakcii odkazuje na R. Braidotti, či M Epsteina, keď nedokáže ani len porozumieť písanému textu (a teda významu a pointe mojej úvahy), nehovoriac o nezvládaní elementárnych pravidiel korektnej diskusie.

Share 'Ad Ad' on Bookmarky.cz Share 'Ad Ad' on Facebook Share 'Ad Ad' on Linkuj.cz Share 'Ad Ad' on Twitter Share 'Ad Ad' on vybrali SME Share 'Ad Ad' on Email

Pridať komentár

XHTML | Povolené značky: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Creative Commons Attribution-Noncommercial-No Derivative Works 3.0
2010 – 2018 kloaka | ISSN 1338-158X (online) | ISSN 1338-5054 (tlač)
kloaka [na] membrana [bodka] sk
web beží na WordPresse, s témou odvodenou od Barecity