Druhý pokus o debut?

Články
13. mája 2014, 10:37 | Michal Rehúš

Marcela Veselková: Identity. Bratislava : Aspekt, 2013.

Osem rokov po svojom debute, ktorý časť kritiky prijala pomerne pozitívne (užšia nominácia na Veľkú cenu za východoeurópsku literatúru, prémia Ceny Ivana Kraska), vydala Marcela Veselková (1981) svoju druhú zbierku poézie s názvom Identity. Jej poetika za túto dobu prešla pomerne významnou premenou, básne stratili extrémnu emocionálnu naliehavosť s odkazom na gotickú subkultúru, absentuje aj tematizovanie partnerských túžob a vzťahov. Oveľa intenzívnejšie sa reflektujú rozličné historické a súčasné politické, spoločenské a kultúrne udalosti a fenomény. Napriek prijatiu prvej zbierky teda v istom zmysle vzniká zdanie, akoby Veselková debutovala po druhý raz.

Názov knihy a jeho vysvetľujúci text na záložke sa usilujú vtlačiť zbierke zámer reflektovať individuálne a kolektívne identity. Je to nepochybne legitímny spôsob, ako zbierku a v nej traktované témy konceptualizovať, avšak zároveň sa tým vzbudzujú očakávania, ktoré básne napĺňajú len čiastočne. Zbierka totiž neponúka dajaký systematický básnický výskum identít, ako predznamenáva vecný a „akademizujúci“ titul. Skôr ide o súbor rozmanitých textov, z ktorých významná časť odkrýva niektoré vrstvy spojené so spoločenským a kultúrnym životom, zatiaľ čo iné texty majú charakter pomerne konvenčných imaginatívnych introspekcií a reflexií. Takýmto značne všeobecným a nepriliehavým názvom by sa dala pomenovať takmer každá zbierka, ktorá sa aspoň sčasti dotýka tém súvisiacich so spoločenským a privátnym bytím.

Útla kniha obsahuje 28 textov, základom či východiskom viacerých z nich je impulz vychádzajúci z pozorovaní alebo spomienok. Zbierku otvára báseň Svetlo, ktorá je básnickým záznamom pozorovania námestia v cudzom meste. Text ťaží z vizuálnej imaginatívnosti a po sérii poeticko-opisných obrazov miesta zaostruje svoju pozornosť na postavu starej ženy. Medzi ňou a lyrickou subjektkou dochádza k ambivalentnému kontaktu, ktorý charakterizuje odcudzené mlčanie zvýraznené jazykovou odlišnosťou, avšak aj prežívanie spoločného pocitu alebo údelu, čo signalizuje použitý plurál. Táto záverečná „existencialistická“ pointa sa však nezaobíde bez klišé: „mlčíme každá vo svojom jazyku / koreňmi hmatáme do prázdna“ (s. 12). To však nič nemení na tom, že v rámci zbierky ide o jeden z mála relatívne vydarenejších textov, čo však viac ako o kvalite danej básne vypovedá o problematickej úrovni knihy. Pocit odcudzenia až viny spojenej s opustením domova tematizuje aj v poradí druhá báseň, ktorá aktualizuje Byronovu postavu cestovateľa Childea Harolda, pričom ho situuje na imigračný úrad. Text evokujúci ťaživú atmosféru úradu spojenú s vypĺňaním formulára sa však končí pomerne lacným presahom: „ak neviete prečo ste tu / zaškrtnite / iné“ (s. 13).

Aj ďalšie texty produkujú najmä pocity znepokojenia a nepokoja, ako signalizuje napríklad explicitný záver básne Demonštrácia: „aj za tou poslednou / za mnou ešte chvíľu / ostávajú stopy / nepokoja“ (s. 14). Viaceré z básní (Demonštrácia, Výročie, Odhaľovanie sochy Jánošíka v Terchovej, Socha) tematizujú najmä udalosti súvisiace s rozmanitými verejnými vystúpeniami, či už ide o demonštráciu, oslavu výročia alebo slávnosť odhaľovania sochy. Vo všetkých prípadoch ide o príznakové podujatia, na ktorých sa vytvára a upevňuje kolektívna politická alebo kultúrna identita. Na tieto udalosti sa však nazerá skepticky, deziluzívne, kriticky, ba až s obavami a strachom: „jeho oči sú kolesá motocykla / rútia sa priamo na mňa“ (s. 14). Niektoré z nich sa dajú spojiť s konkrétnymi aktivitami (báseň Socha azda so sochou Svätopluka v areáli Bratislavského hradu), iné sú bez explicitnejších referencií (Demonštrácia, Výročie).

V prípade básne Odhaľovanie sochy Jánošíka v Terchovej z formálneho hľadiska zaujme, že jej časť tvorí doslovný prepis príhovoru vtedajšieho ministra kultúry a básnika Miroslava Válka (video z odhaľovania je dostupné na Youtube). Tento fragment je však vložený medzi naivné poetizovanie („na nahrávke z roku osemdesiatosem / som válka počula prvý raz / jeho slová mali byť kamene / v pravekej dielni / kde práve vynachádzajú jazyk“, s. 24) a pomerne neinvenčnú pointu („potom pristúpil k červenej stuhe / obzrel sa pokynul rukou / poďte / odhaľovanie sôch sa začína“, s. 25). Dokonca v nej zaznievajú alúzie na Rúfusovu patetickú metaforiku: „slovom o slovo / až kým iskra neožiari / steny jaskyne“ (s. 24). Rúfusova verzia: „Kremeňom o kremeň, / bolesťou o bolesť. / Len tak je iskra“.

Iné autorkine básne sa viažu ku konkrétnym domácim historickým udalostiam a obdobiam, akými sú druhá svetová vojna (My a oni, Front) či kolektivizácia (rovnomenná báseň). Globálnejší konflikt v podobe vojny v zálive a popravy irackého prezidenta Saddáma Husajna sa tematizuje prostredníctvom osobných spomienok a introspektívnych úvah v básni Masky. Senzitivita na tieto historické politicko-spoločenské témy akoby súvisela s autorkinými profesionálnymi aktivitami (v knihe sa nachádza biografická informácia, že „v súčasnosti prednáša na Fakulte sociálnych a ekonomických vied na Univerzite Komenského“). Dá sa to ilustrovať na básni My a oni, ktorá čerpá z archívnych materiálov o rozhodovaní o podobe slovenských bankoviek počas Slovenského štátu. To konvenuje so zacielením autorkinho vedeckého článku National identity and money: Czech and Slovak lands 1918-2008, ktorý v roku 2011 vyšiel v časopise o nacionalizme a etnicite Nationalities Papers (v spoluautorstve s Júliusom Horváthom).

V súčasnom slovenskom básnickom kontexte relatívne originálne témy sú však spracované značne rozpačito. Báseň Front len recykluje klišé o ruských a nemeckých vojakoch, text My a oni sa zase diskvalifikuje explicitným a moralistickým záverom: „toto sme my a tamto oni / budeme to opakovať tak dlho / kým sa to nestane pravdou“ (s. 23). Zásadným problémom Veselkovej „angažovaných“ básní je teda ich explicitnosť a dopovedanosť. Autorka čitateľom a čitateľkám predkladá hotové odpovede a hodnotenia, nenecháva im priestor na utváranie vlastného pohľadu, všetko už je axiologicky klasifikované. Navyše prezentuje pomerne triviálne a mainstreamové názory, chýba akákoľvek provokácia alebo názorová a myšlienková osobitosť, nekonvenčnosť a odvaha.

Básne sú na druhej strane poznačené pátosom a nepríjemným a ťažkopádnym moralizátorstvom, ako to vidno napríklad v texte s názvom Socha: „v noci vaša socha / zlieza z podstavca / líže dlažbu / obhrýza steny / drhne sa omietkou / len aby zaplnila / svoje prázdne vnútro“ (s. 27). Zbierke zároveň chýba nadhľad, len zriedkavo sa objaví irónia: „rečníkovi sa po hlasivkách rúti vlak / nálada ako pred prvou plavbou / pretrhnúť policajnú pásku / rozbiť zápalnú fľašu o provu / kukláči v noblesnej čiernej / čakajú na výstup“ (s. 16). Výsledkom sú tak pomerne naivné a smiešne agitky. Pritom napríklad česká básnická scéna ponúka niekoľko inšpiratívnych (napr. Milan Kozelka), ako aj množstvo odstrašujúcich (napr. Adam Borzič) príkladov angažovaného písania, z ktorých sa dalo poučiť.

Medzi historickoreflexívny a „angažovaný“ typ textov sú dosť neintegrálne vložené dve básne spojené s rodinou: Baba a Strach lietať. Prvá z nich je naliehavým záznamom umierania starej mamy. Nebyť rozmanitých poetických okrás v podobe expresívnych a exaltovaných prirovnaní a metafor („s hadičkou v ústach / sa pomaly potápala na druhú stranu / kolieska postele zapadli do piesku / ryby sa vyliahli z nádorov / bzučiaky mlčali zaliate v jantári / ultrazvuk laškoval s vráskavcom“, s. 19), mohlo ísť o pomerne zaujímavú báseň, hoci riziko citového vydierania je v tomto prípade vysoké. Druhá báseň je len neškodným lyrickým záznamom s komickými a kostrbatými metaforami („dovolenkári vraví otec / ich duše zoskenované / ich kufre apaticky / ležia na pásoch / napásli sa / miniatúrnych mydiel a šampónov / nebučia keď ich cajchujú“, s. 20) a triviálnym presahom: „otec a ja nelietame / držíme sa svojej zeme“ (s. 21).

Zatiaľ čo texty, ktoré sa dotýkali politicko-spoločenských tém, niesli aspoň dajakú myšlienku alebo nápad, o evokatívno-imaginatívnych básňach, ktoré dominujú v závere zbierky, sa to povedať nedá. Najmä básne s abstraktnými titulmi Mlčanie, NezmyselZabúdanie sú pomerne prázdne a vyčerpané už názvom. Len o málo zaujímavejšie sú ďalšie na obraznosti založené básne Pod povrchom, Rekonštrukcia katedrály, Na zastávkeVodné hodiny. V úvode prvej z nich sa dá identifikovať aj naivný a romantizujúci gýč: „ak si zamrznuté jazero / cez ktoré nikto nechodí / ja nájdem odvahu / ak ani nežmurkneš / keď ti zatnú do ľadu / moju ranu pocítiš / ak iní neprekonali tvoj chlad / ani trpezlivosťou / na mňa si navykneš / z pier mi nezlezie koža / keď ťa pobozkám / nestrasie ma / keď sa k tebe pritisnem / noc s tebou ma nezabije“ (s. 44). Báseň Tranströmerov zápisník je zase naivná a banálna úvaha mýtizujúca vznik básne. Rozpačitý je takisto text plný prvoplánových metafor Ženy ktoré vedia, ktorý je akoby žiarlivou výpoveďou starnúcej ženy.

Nie príliš rozsiahla zbierka teda aj napriek svojmu rozsahu obsahuje viacero rozpačitých textov, ktoré mali zostať v autorkinej zásuvke. Okrem niekoľkých spomenutých básní patrí medzi ne najmä anekdota vo východoslovenskom nárečí Pripovidka o pepru, ktorá nevdojak evokuje ľudový humor Andera z Košíc (pointa spočíva v tom, že rodina zjedla popol mŕtvej babky, mysliac si, že ide o korenie), či aforizmus Básnik: „ak máš jednu nohu kratšiu / kráčaš v trochejoch“ (s. 37). Pomerne banálna je aj báseň Škrupinkári.

Pre Veselkovej písanie je typické nadužívanie prirovnaní a rozmanitých metafor. Básne akoby každým veršom demonštrovali svoju básnickosť, pričom toto manieristické písanie pôsobí veľmi začiatočnícky. Mnohé z prirovnaní sú totiž značne prvoplánové až gýčové: „pozorujem cigarety zažínajúce sa v tme / ako oči králikov“ (s. 15), „lietadlo si ako nota / kreslí vlastnú osnovu“ (s. 20), „žena sa len zasmiala / ústa rozďavené ako kremačná pec“ (s. 31).

Skrátka, aj z kvalitatívneho hľadiska Veselkovej druhá básnická kniha nesie skôr známky debutu. Tematickú neošúchanosť prebíjajú prvoplánová imaginatívnosť, záľaha smiešnych prirovnaní, samoúčelné lyrické evokácie a názorová konvenčnosť. Zbierka akoby bola výsledkom poetického tápania a nerozhodnosti. Podľa niektorých kritikov talentovaná autorka zjavne nedisponovala dostatkom kvalitných textov na básnickú zbierku a zdá sa, že sa nenašiel nikto, kto by ju na to upozornil. Tomu nasvedčuje aj v tiráži absentujúca informácia o redakcii knihy. Už Veselkovej debut sa mi zdal nadhodnotený, ale jej druhá zbierka sklamala moje už aj tak dosť skromné očakávania.

Text vyjde v Kloake 1/2014

Share 'Druhý pokus o debut?' on Bookmarky.cz Share 'Druhý pokus o debut?' on Facebook Share 'Druhý pokus o debut?' on Linkuj.cz Share 'Druhý pokus o debut?' on Twitter Share 'Druhý pokus o debut?' on vybrali SME Share 'Druhý pokus o debut?' on Email

Pridať komentár

XHTML | Povolené značky: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Creative Commons Attribution-Noncommercial-No Derivative Works 3.0
2010 – 2018 kloaka | ISSN 1338-158X (online) | ISSN 1338-5054 (tlač)
kloaka [na] membrana [bodka] sk
web beží na WordPresse, s témou odvodenou od Barecity