Tri experimentálne básnické debuty

Články
24. januára 2014, 13:38 | Michal Rehúš

V nedávnom čase sa v slovenskej literatúre objavilo niekoľko básnických debutov, ktoré spája príklon k experimentovaniu. Ich autorky (Zuzana Husárová, Daniela Olejnikov) a autor (Erik Šimšík) pochádzajú z generácie narodenej v 80. rokoch minulého storočia a v rozličnej miere nadväzujú na rozmanité domáce a zahraničné impulzy v oblasti vizuálnej, zvukovej, elektronickej, konceptuálnej alebo iným spôsobom nekonvenčnej literatúry. Takýto kumulovaný nástup experimentujúcich debutantov nie je v slovenskej literatúre obvyklý a navonok pripomína vstup autorov experimentálnej línie do literatúry, ktorý sa udial pred dvadsiatimi rokmi (Kamil Zbruž, Peter Macsovszky a Peter Šulej). Ponúka sa otázka, čím sa tieto nové literárne výkony vyznačujú a čo prinášajú do súčasnej slovenskej literatúry.

Zuzana Husárová: liminal

Prvou debutujúcou autorkou je Zuzana Husárová (1983), ktorá sa ako vysokoškolská pedagogička a vedkyňa venuje skúmaniu rozmanitých podôb experimentálnej, predovšetkým elektronickej literatúry. Svoj teoretický výskum dopĺňa aj umeleckou praxou, ktorá má intermediálny charakter. Svoje literárne texty publikovala vo viacerých domácich a zahraničných časopisoch, jej prirodzeným publikačným priestorom je aj internet. Jej knižný debut liminal (anglická verzia vyšla v roku 2012, slovenská, o ktorú sa bude opierať tento text, v roku 2013) je súčasťou širšie koncipovaného transmediálneho projektu, ktorý zahŕňa samu knihu, zvukovú poéziu a živé performancie. liminal vznikol v spolupráci s grafičkou a vizuálnou a hudobnou umelkyňou Amaliou Roxanou Filip, ktorá je autorkou vizuálneho konceptu a participuje aj na Husárovej performanciách. Medzičasom vyšla Zuzane Husárovej aj druhá zbierka poézie s názvom lucent (2013).

Názov zbierky liminal autorka vysvetľuje v záverečných poznámkach knihy, pričom sa opiera o významy uvedené v Alpha Dictionary a v knihe Victora Turnera Priebeh rituálu. Pre zbierku sa ako najpriliehavejšia javí definícia, ktorá pochádza z kultúrnej antropológie a znamená „prechodný; v čase ľudského života, keď sa človek mení, posúva z jedného štádia/stavu (cez prah) do iného“. Zbierka sa skladá z piatich častí reprezentujúcich jednotlivé časti dňa (Ráno, Poludnie, Popoludnie, Večer, Noc), pričom každá z nich obsahuje šesť básní. Táto štruktúra spolu s titulom knihy vzbudzuje očakávania, že zbierka bude zachytávať reflexie a premeny subjektu počas jednotlivých fáz dňa.

Kniha má teda zreteľné koncepčné podložie, ktoré zvýrazňuje aj grafické spracovanie knihy (každému cyklu prislúchajúcemu konkrétnej časti dňa je priradená iná farba). Nejde teda o tradičný súbor zozbieraných textov, ale demonštruje sa tu ambícia ponúknuť textovo-vizuálny koncízny celok. Žiaľ, jednotlivé texty pôsobia veľmi rozpačito. V Husárovej debute sa totiž strieda pomerne konvenčná reflexívna lyrika s únavnými a insitnými verbálnymi hrami. To, čo ešte relatívne obstojne funguje v podobe performancie, sa vo výlučne textovej podobe stáva neúnosné.

Zbierka sa otvára básňou Ktosi, pričom jej prvá časť bola vytvorená online generátorom poézie z autorkinej biografie. Text pôsobí trochu triviálne, rovnako ako druhá časť básne, ktorú tvorí 30 slov v podobe ikon reprezentujúcich rozličné (bežné, konvenčné a banálne) veci a činnosti spojené s trávením dňa od jeho začiatku až po koniec (svetlo, káva, jedlo, šaty, chôdza, metro atď.). Druhá báseň Ranné stroje už reprezentuje pomerne typickú autorkinu poetiku. Proces ťaživého zobúdzania, ktoré sprevádza vedomie navždy strateného včerajška, sa tu evokuje prostredníctvom insitných verbálnych exhibícií: „Múr včerajška bez zažmúrenia / dlažbu rán bez konárenia // Vykorenené rána: / nestranné nástrahy prestrojení strojov“.

Ďalšia báseň Strojasféra opäť pomerne rozpačitými slovnými hrami kriticky reflektuje niektoré spoločenské problémy, ako sú strata súkromia, mediálna manipulácia a konzum. Štvrtý text má titul S istotou a zachytáva pulzovanie mestského priestoru, ktoré sa v druhej časti básne premieta do reflexie nestálosti vedomia a identity. Pomerne konvenčná je báseň s kostrbatým názvom Pr.str(i)dia, ktorá kumuluje klišéovité obrazy spojené s privátnym a mestským priestorom: „vôňa ranného svetla / cez stiahnuté rolety / vôňa mäkkosti perín“. Aj posledná báseň cyklu s názvom Ňuňu sa vyznačuje prázdnymi verbalistickými cvičeniami: „Zato nárekom tvrdíš, že máš nárok na rokovanie o rokoch chrámov“.

Všetky básne z časti Poludnie vznikli apropriáciou cudzích textových produktov. Prvých päť básní vzniklo na základe textov, ktoré autorka videla počas chôdze ulicami medzi stanicami metra, uvedenými v názvoch básní. Básne sa skladajú z rozmanitých textových fragmentov, ktoré sa dajú čítať ako analýza verejného priestoru, najmä ako reflexia rozmanitých reklamných atakov. Objavujú sa tu však aj texty inej proveniencie, ktorých účelom je sebavyjadrenie rozličných aktérov verejného priestoru. Zvolená metóda v intenciách konceptuálneho písania je síce celkom sľubná, ale akoby sa tu negatívne prejavovala nerozhodnosť medzi zámerným selektovaním a konceptualizovaním nájdeného materiálu a jeho ponechaním v „surovom“ stave.

Niektoré fragmenty, ako napr. ten z básne Metro. Davis – Kendall/MIT. Solárna by sa uplatnili aj ako samostatná báseň: „– Rozvíjam zemetrasenia, hystériu, katarziu a elektrickú hypnózu. / – Izolujem stroje na genetický materiál pre rádiokomunikáciu“ (nasledujú podobné nonsensy z oblasti vedy a technológií). V básni sa však tento vzácny objav medzi ostatnými textovými objektmi trochu stráca.

Záverečná báseň cyklu s názvom a (v z letu) bola vyprodukovaná z textu na online letenke z Bostonu do Viedne. Selekciou určitých častí a vymazaním iných vzniká celkom zaujímavá takmer až metafyzická správa o subjekte a jeho ceste v širšom význame („Cesta zahŕňa cieľ / Vo väčšine prípadov. / Alebo stratu, poškodenie, zranenie, obmedzenia, rady a smrť“), hoci predposledný verš, ktorý sa skladá výlučne z predložiek, spojok a častíc, pôsobí nadbytočne a nefunkčne. Nepochybne však ide o jednu z vydarenejších autorkiných básní.

Časť Popoludnie opäť prináša rozličné nezaujímavé verbálne hry. Relatívne inšpiratívna je azda len báseň Ta, ktorá sprítomňuje obraz vojny cez trhanie a ťatie. Ide o jeden z mála prípadov, keď textotvorná stratégia celkom úspešne funguje a koexistuje so sémantickou stránkou. Záverečná báseň Ti prináša aj prvoplánové nonsensy typu „Vtipný ítí pritiahol motiváciu“. Žiaľ, viac ako o humor ide o trápnosť.

Nasledujúci cyklus Večer otvára báseň O, ktorá nevdojak pripomenie hviezdoslavovské aliterácie: „Smer smoklivého smotanového smiechu / Spev splynutia splínov spletitých / Strach stresov stredobodných striel“. Husárovej tiesnivý text sa končí veršami „O samých, o sebe, osamelých“, čím sa explicitne, redundantne a dopovedajúco tematizuje osamelosť.

Báseň Zábrežie je postavená na pomerne mechanickom nápade zámeny začiatočných písmen dvoch slov vo verši: „Ľialka ďoďkou / detrom vosiahnutá / raždé káno“. Pod touto zneprehľadňujúcou stratégiou sa ukrýva konvenčný a sentimentálny text o prechádzke po nábreží, po ktorej subjekt vidí veci inak a nanovo. Báseň Signál zaujme bilingválnou hravosťou a asociatívnymi spojeniami. Urozprávaná báseň s oxymorickým názvom Trocha nastálo tematizuje nemožnosť dosiahnuť vnútornú celistvosť a roztopašný text Čili je aj napriek viacerým prvoplánovým nápadom aspoň v súlade s divokou večernou náladou.

Záverečný cyklus Noc otvára báseň Polievka postavená na lacnej alegórii, v ktorej sa jedenie polievky usúvzťažňuje so sexuálnym aktom. Matematická báseň Zlomky síce vychádza zo zaujímavého nápadu, v ktorom sa významy vytvárajú kombináciou matematických značiek pre určité operácie a slov, avšak realizácii chýba výraznejšia myšlienka a vtip. Text s názvom Hádaj je plný nefunkčných školáckych slovných hračiek typu: príď ťah živosť, predst(šť)avy, v(ž)zdychanie, VIP h(y)NUTIE atď. Báseň Aj je zase transparentným gýčom: „Počúvam, čo mi hovoríš a nerozoznávam slová / Ja / Vnímam zvuky tvojich pier a nedostávam zmysel / Ja / Pre neschopnosť ťa poňať sa zo mňa strácaš“. Záverečná báseň celej zbierky s titulom Po-sled-ná je postavená na využívaní epanastrofy, čiže na opakovaní posledného slova vo verši na začiatku nasledujúceho verša, a završuje prechod subjektu do ďalšej úrovne poznania. Badateľný je tu pátos spojený s reflexiou kultúrnych a ideologických nánosov formujúcich ľudskú identitu: „Nie, nie si jediná / Jediná, ktorá sa naučila plávať / Plávať vo víre prestrojení za mašinérie / Mašinérie humanizmu“.

Celkovo možno v Husárovej básňach zaznamenať dezilúziu, neistoty a pochybnosti spojené s privátnym, ale aj verejným životom. Svet sa tu odkrýva vo svojej ťaživosti, problematickosti a nejednoznačnosti. Koncept jednotlivých fáz dňa sa uplatňuje pomerne voľne, texty ním nie sú príliš úzko zviazané a limitované.

Nadbytočne a otravne pôsobia rozmanité paratexty, ktoré sú súčasťou knihy. Či už ide o niektoré zbytočné dovysvetlenia v záverečných Poznámkach, ako napr. „Všetky názvy básní v časti POLUDNIE spolu tvoria výraz: Ne/Napoprehĺta ti“ (okrem toho vysvetlenie nesedí, keďže daný výraz vznikol z prvých slabík názvov básní, nie z celých názvov), alebo o rozpačito poetizované Poďakovanie („Ďakujem Ane (Amalii Roxane Filip) za jej magické vizuálne myslenie, ktorým iluminovala básne“ atď.). Akoby obavy z možnosti nejednoznačného prijatia knihy kritikou a čitateľmi signalizuje nakopenie reklamno-hodnotiacich textov na zadnej strane obálky (ich autormi sú Derek Rebro a Nick Montfort), ako aj v úvode knihy (text Amaranth Borsuk). Zaradenie toľkých kladných hodnotení priamo do knihy vyvoláva dojem nedostatku sebareflexie a kritického odstupu.

Debutová zbierka Zuzany Husárovej sľubovala hravosť a náznak myšlienkového konceptu, avšak hravosti chýba vtip a koncept je pomerne triviálny. Zväčša sa tu nachádzajú značne vyčerpané slovné experimenty alebo sentimentálne reflexie. Pri všetkých sympatiách a rešpekte k projektom Zuzany Husárovej, najmä k jej užitočným (ba priekopníckym) aktivitám v oblasti rozvíjania teórie i praxe elektronickej literatúry, liminal mal zostať v éteri alebo na pódiu, kde sa nedostatky textu môžu ľahšie stratiť, keďže sú jednou z viacerých zložiek širšieho diela. Knižný výstup, žiaľ, neobstojí.

Erik Šimšík: Monorezeň & Stereozemiaky

Druhým debutantom je Erik Šimšík (1987), ktorý vyštudoval sociológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa tvorbe poézie aj prózy, svoje texty uverejnil vo viacerých časopisoch a získal druhé miesto v literárnej súťaži Poviedka 2010. V roku 2013 debutoval zbierkou Monorezeň & Stereozemiaky, ktorá prezentuje rozmanité podoby jeho tvorby.

Kniha sa skladá z troch častí. Prvá s názvom Monorezeň obsahuje 11 netradičných básní, ktoré sa dominantne opierajú o textové stvárnenie, druhá, najrozsiahlejšia časť nesie titul Stereozemiaky a zahŕňa diela postavené na kombinácii vizuálnej a textovej zložky. V záverečnej časti s názvom Dichotómie sa nachádzajú dva prozaické texty. Všetky časti prepája špecifická Šimšíkova poetika, ktorá stavia na absurdite a nonsense a vyznačuje sa evokovaním bizarnosti až trápnosti. Z hľadiska hodnotenia autorovej tvorby tak vyvstáva fundamentálna otázka, kde sú hranice medzi samoúčelnosťou, príp. prvoplánovou schválnosťou, a funkčným a zmysluplným uplatňovaním týchto kategórií.

Už sám názov zbierky navodzuje dojem bizarnosti. Vo vzťahu ku konceptu knihy sa „mono“ dá interpretovať ako označenie pre diela vytvorené v jednom médiu (text) a „stereo“ môže odkazovať na kombináciu viacerých zložiek (text a obraz). Motívy z oblasti stravovania (rezeň a zemiaky) zase patria do komplexu autorom značne vyťažovanej „potravinovej“ motiviky (žerucha, šmalec, čínska kapusta, cesnak, cibuľa, prasačina, mandarínky, ustrica atď.). Jej využívanie zrejme súvisí s tým, že jedlo reprezentuje čosi primárne, profánne, triviálne a nízke, a teda sa dá vnímať ako manifestácia odporu k vznešenému a vysokému. Čiže už názov zbierky signalizuje, že Šimšíkova tvorba pôjde proti literárnym konvenciám a ponúkne rozmanité absurdné a neočakávané spojenia. To nakoniec potvrdzuje aj emblémový názov úvodnej básne Čudesnosť.

Básne z prvej časti knihy predstavujú disparátnu zmes textov, v ktorých sa uplatňujú rozličné naratívne stratégie. Text Kauza „žerucha“ je koncipovaný do podoby časového záznamu, iné básne majú charakter pásma alebo montáže (Pásmo 1.Pásmo 2.Plasmo), Šmalec = šmalec je jednoduchou enumeráciou. Text Projekt gate zase tvorí štruktúrovaný celok, ktorý odkazuje k odbornému, vedeckému diskurzu. K nemu má blízko aj vecný jazyk a využívanie odbornej terminológie či záľuba vo formulovaní rozmanitých definícií. V Šimšíkových textoch z tejto časti sa nezriedka objavujú paradoxy, logické cvičenia, repetície, variácie, permutácie a slovné hry (žerucha – řeřicha, gate – gatě – gaťe), čím sa jednou z tém Šimšíkových básní stáva aj sám jazyk.

Napriek značnej rozdielnosti textov sa predsa len dajú vystopovať niektoré ich základné významy a témy. V časti z nich sa artikuluje patológia a deficitnosť najmä vo vzťahu k medziľudským vzťahom a komunikácii. V úvodnej básni sa konštatuje, že „pohľady sú čudesnosť“ (s. 10), text s názvom A prostredníctvom inscenovania vzájomných pohybových interakcií mužského a ženského subjektu vyobrazuje narušený vzťah („pretože spolu nechcú byť“, s. 15), čím pripomína poetiku pohybového alebo absurdného divadla. Posledná báseň Už nevolajte má charakter absurdného telefonického rozhovoru. Esenciálnym vyjadrením náklonnosti k patológii by mohli byť verše z básne Pásmo 2.: „báť sa treba tých normálnych“ (s. 17).

K spomínanej významovej vrstve sa pripája ďalšia, ktorá spočíva v reflektovaní vlastnej nevedomosti a absencie jednoznačných odpovedí („Nemám nič, sám mám málo záverov“, s. 19, „pravdou je, že skutočne neviem“, s. 23). Táto gnozeologická deficitnosť akoby zároveň predstavovala návod na čítanie Šimšíkových textov: „pointou je absencia pointy?“ (s. 23). V týchto intenciách sa dajú chápať aj významovo menej transparentné básne, ktoré svojou absurdnosťou a samoúčelnosťou demonštrujú nespôsobilosť a neadekvátnosť jazyka vypovedať o skutočnosti, rezignáciu na jednoznačný zmysel a význam. V Šimšíkovom poetickom geste teda možno badať skepsu a odpor k zvýznamňujúcemu básneniu.

Treba kriticky poznamenať, že básne sú kvalitatívne nevyvážené, niektoré pôsobia až príliš násilne (Kauza „žerucha“) či samoúčelne (Šmalec = šmalec, Červeň). Zaujmú najmä texty, kde sa jazyková živelnosť spája so sofistikovanejším plánom, ako napríklad Projekt gate či Už nevolajte. Výhrady možno mať aj k tomu, že táto rozsahom neveľká časť zbierky pôsobí roztrieštene a nekompaktne. Jej samostatné vyčlenenie sa javí ako zbytočné, po vyradení slabších diel sa zvyšné básne mohli vhodne zakomponovať medzi vizuálnu poéziu obsiahnutú v druhej časti.

Prekážajú aj chyby spôsobené slabou jazykovou redakciou, ktorú zabezpečovala Lucia Szalayová („bez jazykovej korektury spriemerňujúceho“, „úplne pochopenie uprostred ulíc“, „šmalec ako lízatko“ atď.). Toto konštatovanie však platí pre celú zbierku, v druhej časti knihy sa dotýka dokonca aj takých citlivých kategórií, akými sú názov básne (Vyzerám tak, ako som vyzeral keď som odišiel, s. 53) či autorovo priezvisko („Človek nie je Šimšikova ustrica“, s. 65).

Šimšíkova vizuálna poézia obsiahnutá v druhej časti zbierky stavia predovšetkým na kombinácii rozličných prevzatých (ready-made) obrázkov (objektov, schém atď.) a textu, ktorý ich komentuje a sémanticky dotvára. Obrázky nie sú vizuálne príťažlivé, prioritou je skôr myšlienka, hoci sa dá uvažovať aj o špecifickej estetike schém, nákresov, či dokonca gýča (koňožena), čím sa atakuje kategória „dobrého vkusu“. Nájdu sa tu však aj diela, ktoré odkazujú na vizuálnu poéziu 60. rokov (s. 36) či ASCII art (s. 37). Svojím stvárnením a sémantikou Šimšíkova vizuálna poézia odkazuje k dadaistickej persifláži.

Cyklus vizuálnej poézie otvára báseň Genóm, ktorá má akoby charakter manifestu. Vzýva sa tu nonsens („obsah je prázdny – plný, málokedy zmysluplný“), text ako nástroj vyrušovania („cieľom je zneužitie textu ako rušivého prvku“), prekračovanie hraníc literatúry („cieľom je vykuknutie z literatúry“) či sofistikovaná hravosť („cieľom sú čoraz zložitejšie hry“). Všetky tieto aspekty sa v rozličnej miere uplatňujú v zaradených dielach. Napríklad radikálne prekročenie hraníc literatúry charakterizuje interaktívnu báseň na s. 61, ktorú tvorí jednoduchý štvorec a výzva „Do štvorca polož ľubovoľne prekrížené prsty“, či báseň na s. 62, ktorá má podobu kruhu doplneného textom „Ak bliká svetlo / text je mimo prevádzky“.

V druhej časti zbierky sa naplno prejavujú tendencie, ktoré boli v prvej časti obsiahnuté len čiastkovo. Popri rozmanitých absurdných, často prvoplánových a nezaujímavých hračkách sa tu objavujú viaceré diela, ktoré celkom vtipne parodujú odborný štýl alebo vedecký diskurz. Nezriedka sa to dosahuje kontrastom medzi vecným nákresom a „neadekvátnym“ textom (napríklad báseň Vyzerám tak, ako som vyzeral keď som odišiel) či voľbou motívu, na ktorý sa aplikuje odborná metodológia a jazyk (napríklad báseň KOHÚT – matná, plechová dutinka;). V básni Mandarin sa zase vecná odbornosť zosmiešňuje prostredníctvom zakomponovania absurdných motívov: „Výskumy ukázali, že proces metastázovania orgánov do schematických mandariniek zrýchľujú vitálne bokombrady, bzučanie múch, v neposlednom rade miznúce zorničky“ (s. 58). Neraz sa uplatňuje absurdná logika („Človek nie je Šimšikova ustrica, / teda je ustricou niekoho iného“, s. 65) až paradox („pretože subjekt začína byť ľudským subjektom nie vďaka využívaniu nástrojov ani písaniu či čítaniu symbolov, ale ich pochopením, prípadne nepochopením, aj to je ľudské“, s. 67).

Záujem o človeka, jeho existenciálnu úzkosť a nezmyselnosť, ako ho naznačovali niektoré texty z prvej časti knihy, sa na tomto mieste vyjadruje vo viacerých básňach, ktorých centrom a subjektom je práve človek. Či už ide o nonsensy, ako napríklad Dôvodom pre cesnak je človek, Pakuj sa do čižmy!, Uvažovať o svete ako o ustrici, alebo o sofistikovanejšie diela, ako text na s. 67, či koncept s názvom Variant alebo invariant?, z ktorého pochádzajú nasledujúce vety: „Predierame sa až k ľudskej tendencii k autodeštrukcii. Autodeštrukcii, ktorá sa stáva jedným z najvýraznejších výrazových prvkov (post?)moderného človeka“ (s. 69).

Tak ako v prvej časti, aj tu sa nachádzajú viaceré slabšie diela. Najčastejšie ide o prvoplánové absurdity (Tvoja štvrtá noha, Koňožena, Kladivo 2.0, Kuracie, rybia sa ryby, Pakuj sa do čižmy!, Pod zemou), príp. diela, v ktorých výsledkom spojenia vizuálnej a textovej zložky nie je žiaden pozoruhodnejší význam alebo tieto zložky len banálne ilustrujú jedna druhú. Klišéovito pôsobí aj typogram, ktorý tvorí opakujúca sa veta „V pointe je diera, v texte je diera, vo význame je diera, diera definuje dieru i text“, zoradená do tvaru štvorca. Uprostred tohto objektu sa vynechaním slov vytvára štvorcová biela plocha – diera. Prvoplánové a ilustratívne sú aj E.pištole tvorené dvomi pištoľami vytvorenými značkou „@“ v intenciách ASCII artu. Naopak, zaujmú premyslenejšie kompozície (KOHÚT – matná, plechová dutinka;, Kontinuum, Variant alebo invariant?, básne na s. 51, 63 a 67).

Záverečný samostatný blok dvoch textov (Dichotómia 1 Dichotómia 3) čiastočne nadväzuje na predchádzajúce časti (najmä uplatňovaním absurdity, nonsensu a bizarnosti). Objavuje sa tu však aj nový rozmer, ktorým je vulgárnosť, obscénnosť, zvrátenosť, gesto primitivizmu, negativizmu a negácie. Texty majú implicitnú dialogickú formu, ktorá má charakter prúdu bez jasného odlíšenia subjektov. Zväčša čítame sled verbálnych atakov, ponižovania, zosmiešňovania a bizarných obrazov. Táto časť Šimšíkovej zbierky dovádza do extrému už predtým stvárňovaný útok na normálnosť, objektivitu, vecnosť, ale aj morálku a vkus. Robí to spôsobom, pre ktorý autor v závere zbierky nachádza sebaironické, ale zároveň priliehavé pomenovanie: „pseudointelektuálne filozohovnové reči“ (s. 84).

Debutová zbierka Erika Šimšíka prináša predovšetkým apoteózu absurdity, nonsensu, samoúčelnosti a primitivizmu, čo ju zbližuje s dadaizmom, a vymedzuje sa proti konvenciám a rozumu. V najlepších textoch si toto gesto zachováva istú sviežosť a nekompromisnosť, v nezanedbateľnej časti však pôsobí rozpačito. Zbierka by si preto zaslúžila dôslednejšiu redakčnú, ale aj jazykovú úpravu. Ak by Šimšík v ďalšej svojej tvorbe nezostal pri prvoplánových provokáciách a nadviazal na niektoré svoje dômyselnejšie kompozície, mohla by jeho tvorba výrazne osviežiť slovenskú literatúru.

Daniela Olejnikov: KUR#Z praktickej poézie pre pokročilých

Najčerstvejšou experimentálnou debutantkou je Daniela Olejnikov (1984), ktorá je absolventkou filozofie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Svoje básne publikovala v niekoľkých periodikách a je finalistkou súťaže Básne 2012. Jej debutovú zbierku KUR#Z praktickej poézie pre pokročilých (2013) vydalo občianske združenie Literis v edícii Kloaka a do jej vzniku som bol sčasti zainteresovaný (súhlasil som s publikovaním zbierky v tejto edícii). Nasledujúce poznámky preto možno vnímať aj ako zdôvodnenie, prečo si táto kniha zaslúžila vyjsť, čo mi však nebude brániť ani v jej kritike – nakoniec, vyšla bez akýchkoľvek editorských zásahov (s výnimkou jazykových).

Názov zbierky odkazuje na známu magickú knihu Jozefa Kariku Kurz praktickej mágie pre začiatočníkov alebo sčasti aj na knihu Josefa Veselého Magie pro pokročilé. To potvrdzujú viac alebo menej zreteľné odkazy na oboch autorov, ktoré sa nachádzajú v niektorých textoch obsiahnutých v knihe. Meno Josefa Veselého sa objavuje ako súčasť logicko-lingvistických kreácií v cykle #4 („Jozef (J) je veselý (V)“), na Karikovu knihu sa implicitne odkazuje v texte #17, ktorý tvoria prepisy diskusných príspevkov o tejto knihe na stránke internetového knižného obchodu Martinus.

Zo samého textu sa však väzba na Karikovu knihu nedá identifikovať, keďže explicitné odkazy na autora a jeho publikáciu sú vynechané. Zaujímavé však je, že vyexcerpované hodnotiace vyjadrenia čitateľov Karikovej knihy, ktoré spája fakt, že upozorňujú na to, že (Karikova) kniha je plagiát, sa prezentujú ako „Hodnotenia čitateľov pôvodného Kurzu“. Tým sa akoby priznáva nadväznosť Olejnikovej knihy na Karikov Kurz.

Tieto intertextuálne odkazy signalizujú jedno z viacerých motivicko-tematických podloží Olejnikovej knihy, ktorým je mágia a kult. Silnú inšpiráciu mágiou prezrádza aj emblémový symbol zbierky, ktorým je dvanáste písmeno hebrejskej abecedy lamed, ktoré zároveň znamená „učiť sa“, čo konvenuje s názvom a koncepciou knihy. Mimochodom, číslo #12 má aj titulná báseň zbierky Kurz praktickej poézie (pre pokročilých), čo indikuje, že v knihe sa uplatňuje aj číselná symbolika (prejavujúca sa napríklad počtom častí knihy, ktorých je 21, čo je počet očíslovaných kariet Veľkej arkány, ktorá je súčasťou tarotu).

V intenciách názvu je Olejnikovej kniha do značnej miery komponovaná ako príručka pre adeptov poézie. Skladá sa z 21 častí alebo cyklov a záverečného bloku s názvom Porovnávacia spotrebná kritika vybraných literárnych produktov [KURZOVÝ LÍSTOK/exotické meny]. Tematicko-motivický rozptyl Olejnikovej zbierky je však pomerne široký. Okrem spomenutej mágie a poézie ako takej ide najmä o filozofiu, logiku, psychológiu a ekonómiu. Nachádzajú sa tu však aj motívy z oblasti digitálnych technológií, popkultúry, marketingu a sexu. Výsledkom je pozoruhodné a znepokojivé viacvrstvové dielo, ktoré v sebe prepája kurz tvorby poézie, magickú príručku, filozofický manuál, učebnicu logiky, psychologickú poradňu, katalóg produktov atď. S tým súvisí aj to, že texty majú rozmanitú žánrovú, štýlovú a tvarovú podobu.

V súlade s koncipovaním zbierky ako kurzu sa v nej tematizujú roly a vzťahy učiteľa a žiaka, autority/majstra a adepta. Tým sa jedným z kľúčových problémov zbierky stáva otázka moci a nezávislosti/slobody jednotlivca. Rozvíja sa tu téma hľadania autonómie subjektu a oslobodenia sa od vplyvu autorít: „nechápte autora ako majstra alebo vodcu. postavilo by vás na okraj, len po bok ústredného majstra. (…) berte autora len ako asistenta. vy ste v centre. aj následky svojho počínania ponesiete predovšetkým vy. autor tejto knihy sa o nich (v lepšom prípade) ani nedozvie. autor je len asistent, ktorý s vami komunikuje z bezpečia svojej izby cez časopriestorový tunel tejto knihy“ (#11), „Jedným zo znakov adepta disponujúceho silou ísť je, že pre svoj ďalší rozvoj už nutne nepotrebuje učiteľa či inštruktora, ale dokáže ho riadiť a usmerňovať sám“ (#12).

Zbierka sa teda dotýka takej komplexnej témy, akou je premena subjektu a konštituovanie vlastnej identity a sebapoňatia. Osvojovanie si nových pravidiel písania poézie sa tak spája najmä so zmenou psychickej konštitúcie adepta, ako sa to artikuluje hneď v prvom cykle, kde sa zároveň analyzujú mechanizmy premeny identity v prospech kultu: „poet & básnička preberá novú identitu a novú poéziu; viera vo všetky iné poetické inštitúcie je ukončená; konvertit & konvertitka patria #kultu“.

Podliehanie autoritám a mechanizmy manipulácie majú rozmanité podoby a prejavujú sa v rôznych sférach a rozličnými spôsobmi. Zbierka odkrýva najmä mocenské techniky súvisiace s literatúrou/umením, mágiou, reklamou, sociálnymi sieťami, médiami, ekonomikou (konzumom), partnerskými alebo sexuálnymi vzťahmi atď. Tieto stratégie sa neraz uchopujú prostredníctvom reflexie rozmanitých patologických a krajných javov a skúseností v oblasti telesného a psychického prežívania: „o1. len neviem, z ktorého konca začať samozrejme, dotyčný keď si prečítal tento exotizmus nemohol neodolať pokušeniu. v konečnom dôsledku sa ukázalo, že má slabosť na krv tzv. menofíliu a abortion fetiš – čo je úplne ok, ale keď mi začal posielať videá, v kt. sa spieva o tom, ako ma chce zabiť, rozsekať, zničiť, dojebať do krvi, a potom ešte nejaké incesty, pretože sa nedokázal zmieriť s faktom, že ho nepokladám za dostatočne atraktívneho!“ (#20). V týchto aspektoch je Olejnikovej kniha podobná nateraz poslednej zbierke Michala Habaja s názvom Michal Habaj (2012).

Olejnikovej zbierka má navonok v niektorých aspektoch blízko aj ku knižným projektom Zuzany Husárovej. Ide najmä o dôraz na grafické spracovanie knihy, ktoré dodáva textu ďalšie významové vrstvy a zabezpečuje jeho celistvosť a kompaktnosť (v Olejnikovej prípade si navyše zaslúži rešpekt skutočnosť, že realizátorkou pomerne pôsobivého vizuálneho spracovania zbierky je sama autorka). Obe diela spája aj prepojenie na elektronickú literatúru, súčasťou Olejnikovej projektu je totiž zároveň internetová stránka pop-up-show.tumblr.com, ktorá prináša spojenie obrazu a textu a uplatňujú sa tu aj princípy interaktivity. Zatiaľ čo Husárová uviazla v language poetry a v rozličných slovných hrách, Olejnikov výraznejšie čerpá z konceptuálneho písania.

V súlade s ním sú jej básne často postavené na privlastňovaní cudzích textov, nezriedka nájdených na internete. Ide najmä o rozmanité diskusné príspevky a komentáre, avšak autorka s nimi narába oveľa koncepčnejšie a funkčnejšie ako trojica českých autorov M. Šanda, J. Šofar a P. Štengl v zbierke diskusných básní 3,14čo!, ktorí sa obmedzili len na ich selekciu, prepis a pomerne triviálnu úpravu. Zdá sa, že autorka nepracuje len s verejnými zdrojmi, ale čerpá aj z privátnych textových (pôvodne neliterárnych) produktov (e-maily, esemesky). Autorka tieto materiály rozličným spôsobom upravuje (napríklad mená, ktoré by identifikovali konkrétne subjekty alebo odkazovali na pôvodný kontext, čím by mohli limitovať význam, nahrádza písmenom „z“ v zátvorke) a komponuje. Surovosť týchto textov dodáva básňam rozmer bezprostrednosti a dokumentárneho zachytenia reálnej komunikácie.

Záverečná časť knihy s názvom Porovnávacia spotrebná kritika vybraných literárnych produktov [KURZOVÝ LÍSTOK/exotické meny] obsahuje štyri grafy reprezentujúce rozmanité indexy (kult osobnosti, šum, zoznamy, dichotómia), podľa ktorých sa hodnotia diela ôsmich autorov, väčšinou z oblasti experimentálnej tvorby (P. Šulej: Porno, Kult, Pop, M. Habaj: 80-967760-4-5, K. Zbruž: Energy, M. Adamčiak: Expo, ale napríklad aj spomínaná debutantka Z. Husárová atď.). Reflektuje sa tu fetiš rozmanitých ekonomických indexov a prenáša sa do oblasti hodnotenia literatúry, čoho výsledkom je vtipné a provokatívne napätie. Pri konštituovaní indexov sa navyše odrážajú typické tematické akcenty Olejnikovej zbierky, čo vidno najmä na indexe kultu osobnosti.

Knihe by sa dala vyčítať prílišná difúznosť a rozplývavosť. Jednotlivé básne samostatne príliš nefungujú, netvoria samostatné a koncentrované textové útvary, ale majú charakter akoby uzlov globálnejšej textovej siete. Pôsobivosť a funkčnosť im dodáva až ich zakomponovanie do celku a zaujímavé grafické spracovanie. Viaceré texty tak pôsobia pomerne prázdno. Nevýhodou je aj prílišná motivická a tematická rozmanitosť, čo môže sťažovať orientáciu v texte. Nadbytočne sa mi javia najmä pomerne odťažité logicko-lingvistické „poetické analýzy“. Iritujúco pôsobí aj infantilné nahradenie termínu poetka slovom básnička.

Odvážna, nekompromisná a radikálna kniha Daniely Olejnikov však nepochybne predstavuje osvieženie slovenskej literatúry. Suverénne čerpá z domácich a zahraničných zdrojov nekonvenčnej a subverzívnej poézie. Vo svojej rozmanitosti, komplexnosti a zložitosti sa síce môže javiť náročne a čitateľsky neprístupne, avšak prienik do jej rozmanitých vrstiev odhalí jej humor, hravosť a sofistikovanosť.

Záver

Hľadať tesnejšie spojenia medzi jednotlivými debutmi by mohlo byť pomerne náročné. Každý z nich totiž čerpá z mierne odlišných východísk a kladie akcenty na iné témy a techniky. Zuzana Husárová čerpá najmä z language poetry a sound poetry, Erik Šimšík nachádza inšpiráciu vo vizuálnej poézii a v poetike nonsensu a absurdity a Daniela Olejnikov v elektronickej, konceptuálnej a sčasti aj vizuálnej poézii. Okrem všeobecne konštatovanej (a v princípe bezobsažnej) nekonvenčnosti ich spája azda len záujem o vizualitu, Husárová a Olejnikov nachádzajú spoločný prienik aj v elektronickej a sčasti aj konceptuálnej literatúre.

Najkritickejšie hodnotím debut Z. Husárovej. V jej knihe sa uplatňujú pomerne triviálne techniky a texty pôsobia značne začiatočnícky. O čosi presvedčivejšie vyznievajú iné jej projekty najmä z oblasti elektronickej literatúry a azda aj jej druhá kniha lucent. E. Šimšík zaujme najmä deštruktívnou odvahou, podľa dostupných informácií sa však zdá, že jeho ďalšia literárna kariéra bude smerovať k próze. Najprogresívnejšia je podľa mojej mienky zbierka Daniely Olejnikov. Ak sa vymaní z pasce prílišnej rozbiehavosti a dekoncentrovanosti a zlepší pointovanie jednotlivých textov, jej ďalšia kniha by mohla byť ešte pôsobivejšia.

V aktuálnej situácii možno vyjadriť radosť z toho, že mladé slovenské poetky a básnici sa neboja experimentovať, pričom do svojej tvorby zakomponúvajú aj rozmanité zahraničné impulzy. Bude zaujímavé sledovať, či si spomínané debutantky a debutant vo svojej ďalšej tvorbe zachovajú počiatočnú odvahu a radikálnosť a či ich budú nasledovať ďalší zaujímaví autori a autorky. Ak vo svojom úsilí vytrvajú a preukážu spôsobilosť svoju tvorbu naďalej posúvať a vylepšovať, ich nástup sa môže s odstupom času hodnotiť ako výrazný impulz vo vývine slovenskej poézie. Zatiaľ sú akékoľvek globálne hodnotenia predčasné.

Text vyjde v Kloake 3/2013

Share 'Tri experimentálne básnické debuty' on Bookmarky.cz Share 'Tri experimentálne básnické debuty' on Facebook Share 'Tri experimentálne básnické debuty' on Linkuj.cz Share 'Tri experimentálne básnické debuty' on Twitter Share 'Tri experimentálne básnické debuty' on vybrali SME Share 'Tri experimentálne básnické debuty' on Email

Pridať komentár

XHTML | Povolené značky: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Creative Commons Attribution-Noncommercial-No Derivative Works 3.0
2010 – 2018 kloaka | ISSN 1338-158X (online) | ISSN 1338-5054 (tlač)
kloaka [na] membrana [bodka] sk
web beží na WordPresse, s témou odvodenou od Barecity