Proti fetišu poslednej ruky

Články
29. marca 2012, 23:04 | Michal Rehúš

Ad Ján Ondruš: Básnické dielo (ed. Milan Hamada). Bratislava : Kalligram, 2011.

Ján Ondruš: Básnické dieloMedzi najnovšie výsledky ambicióznej edície Knižnica slovenskej literatúry, ktorá vychádza v spolupráci vydavateľstva Kalligram a Ústavu slovenskej literatúry SAV, patrí kniha Ján Ondruš: Básnické dielo (2011). Výber z Ondrušovej tvorby zostavil literárny kritik a historik Milan Hamada, pričom text na záložke informuje, že „kniha obsahuje súborné básnické dielo Jána Ondruša v takej podobe, akú mu dal básnik v autorizovanom vydaní poslednej ruky pod názvom Prehĺtanie vlasu (1996)“. V tomto texte sa pokúsim dokázať, že tento prístup preferujúci vydanie poslednej ruky je v prípade Ondrušovho diela z viacerých hľadísk problematický.

Je známe, že Ján Ondruš v rokoch 1986 – 1996 radikálne prepísal svoju dovtedajšiu tvorbu, ktorá zahŕňala zbierky Šialený mesiac (1965), Posunok s kvetom (1968), V stave žlče (1968), Kľak (1970) a Mužské korenie (1972), a publikoval ju v roku 1996 pod názvom Prehĺtanie vlasu. Ako píše Fedor Matejov vo svojej štúdii Askéza textu (Skice k lektúre poézie J. Ondruša), prvý raz uverejnenej v časopise Slovenská literatúra (č. 4/1997), „J. Ondruš v súbore Prehĺtanie vlasu (1996) neúprosne vynecháva knižne prezentované, kriticky a čitateľsky spontánne akceptované texty, ba Prehĺtanie vlasu ako celok predstavuje zrejme jedno z najheroickejších prepísaní vlastného diela v slovenskej poézii posledného polstoročia“. Ako vyplýva aj z Matejovových slov, Ondrušove pôvodné knižné dielo sa stalo pevnou súčasťou slovenskej literatúry, bolo prijaté odbornou aj širšou čitateľskou verejnosťou. Ba čo viac, prvé knižne fixované verzie Ondrušových textov výrazne zasiahli do dobového literárneho kontextu a významným spôsobom ho poznačili. Ondrušova tvorba totiž zapôsobila nielen na širšiu čitateľskú verejnosť, ale nezanedbateľne ovplyvnila aj tvorbu viacerých slovenských básnikov a poetiek publikujúcich v druhej polovici 20. storočia (napríklad Štefana Strážaya či Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej).

Ondrušova tvorba z tohto obdobia bola zároveň predmetom kritickej analýzy a vedeckého výskumu, čoho dôkazom je množstvo recenzií, kritík, interpretácií a vedeckých štúdií o nej. Túto skutočnosť napokon potvrdzuje aj aktuálny Hamadov výber, keď tvrdí, že „zvláštnosťou tohto vydania je publikovanie ucelených kritických, analytických a esejistických interpretácií Ondrušovej poézie, ktoré doteraz najviac prenikli do štruktúry zmyslu jeho básnického diela“. V časti nazvanej Z literárnych kritík, štúdií a esejí sa nachádzajú texty Viliama Turčányho (z roku 1975), Milana Hamadu (1965), Pavla Bunčáka (1966), Albína Bagina (1968), Jána Štrassera (1969), Pavla Winczera (1968), Fedora Matejova (1986, 1997 a 2010), Michala Harpáňa (1971), Štefana Strážaya (1982), Jozefa Mihalkoviča (1983) a Mikuláša Kováča (1983), ktoré sa viažu na tú podobu Ondrušovej poézie, ktorá bola známa pred rokom 1996. Radikálne vzaté, ide o texty, ktoré sa viažu na iné dielo, ako sa prezentuje v knihe. Len menšia časť z teoretických textov zahrnutých v knihe (Alejandro Hermida, Daniel Hevier, Viktor Krupa, Miroslav Petříček) pracuje s verziami z Prehĺtania vlasu. Vplyv prvých verzií Ondrušových kníh na širšiu čitateľskú verejnosť i na literátov a literátky, ako aj existencia významných teoretických textov reflektujúcich Ondrušovu poéziu z tohto obdobia problematizujú akékoľvek tendencie eliminovať prvé verzie Ondrušových kníh.

Ďalším aspektom spochybňujúcim správnosť zostavovateľovho prístupu je otázka dostupnosti Ondrušovho diela. Zatiaľ čo pôvodné verzie Ondrušových zbierok sú dostupné len v knižniciach, a teda širšia verejnosť sa k nim môže dostať len s vyvinutím veľkého úsilia, dielo, o ktoré sa opiera Hamadovo vydanie poslednej ruky, je vďaka internetu široko prístupné. Projekt denníka SME pod názvom Zlatý fond totiž zadarmo elektronicky sprístupnil celé vydanie Prehĺtania vlasu z roku 1996, ako aj zbierku Ovca vo vlčej koži (1997). Tieto knihy sa dajú prezrieť alebo stiahnuť na adrese http://zlatyfond.sme.sk/autor/111/Jan-Ondrus. Netreba zabúdať ani na skutočnosť, že Prehĺtanie vlasu vyšlo pred 15 rokmi, zatiaľ čo prvé knižné verzie majú 40 a viac rokov. V aktuálnom knižnom vydaní sa teda stretáme s textami, ktoré nielenže vyšli v relatívne nedávnej minulosti, ale v súčasnosti sú vďaka internetu k dispozícii širokej verejnosti, a naopak, verzie, ktoré vyšli len v 60. a 70. rokoch 20. storočia, zostávajú širšej verejnosti naďalej skryté.

Iným dôležitým faktom je to, že aktuálny výber v podstate sprístupňuje okresané dielo, ako to naznačuje aj vyššie uvedený citát F. Matejova. Ondrušove zásahy v mnohých prípadoch viedli k vyraďovaniu celých textov, ba dokonca celej knihy, ako je to v prípade básnickej skladby Kľak, ktorú Ondruš úplne vynechal. Na základe toho sa dá tvrdiť, že v Hamadovom výbere sa k nám dostáva len torzo Ondrušovho diela. Dá sa samozrejme namietať, že ide o kvantitatívne hľadisko, ako však ukážem nižšie, využitie kvalitatívnych kritérií je v tomto prípade viac ako sporné. Preto má kvantitatívny prístup (z hľadiska sprístupnenia širšieho výberu textov) nezanedbateľnú relevanciu.

Pozornosť si zaslúži aj rozpor medzi rešpektovaním princípu poslednej ruky a publikovaním Ondrušových básní zverejnených v časopisoch: „V tejto knihe kladieme základy pre ďalšiu edičnú (textologickú) prácu v tom, že po prvý raz uvádzame spolu všetky doteraz zistené texty básní uverejnených v časopisoch do roku vydania Šialeného mesiaca (s. 518). Je však známe, že Ondrušov vzťah k jeho vlastným časopisecky publikovaným textom bol problematický a viacnásobne ich neautorizoval: nezaradil ich do oficiálneho debutu Šialený mesiac, neautorizoval zbierku Vajíčko (1984) prinášajúcu jeho časopisecké básne a nie sú ani súčasťou Prehĺtania vlasu. Ak by sme sa teda mali dôsledne pridŕžať princípu poslednej ruky, časopisecky zverejnené básne by sa vôbec nemali publikovať.

Čím sa dá zdôvodniť zaradenie časopiseckých básní, keď ich Ondruš neautorizoval? Jestvujú minimálne dve možnosti. Prvou je úsilie sprístupniť komplex Ondrušovho diela. V tomto prípade ide o kvantitatívne hľadisko, ako som o ňom hovoril vyššie. To sa však uplatňuje nedôsledne – iba v časti časopiseckých básní, nie v časti básnických zbierok. Druhú príčinu explicitne uvádza zostavovateľ výberu: „Tieto texty tvoria základ pre štúdium genézy básní prvého debutu (neautorizovaného) a básní Šialeného mesiaca, aj výsledného Prvého mesiaca“ (s. 518 – 519). Táto argumentácia je však pomerne nepresvedčivá. Nie je snáď minimálne rovnako dôležité poznať genézu celej Ondrušovej finálnej verzie, a teda mať k dispozícii prvé vydania Ondrušových kníh? Nie je azda zvláštne, že v Hamadovom výbere sa ocitajú neautorizované časopisecké básne a chýba celá básnická skladba Kľak, ktorá vyšla knižne? Aj na tomto príklade sa ukazuje vratkosť Hamadom využívaného princípu, ktorý v prípade knižného diela fetišizuje poslednú vôľu autora a v prípade časopiseckých básní ju ignoruje, pričom používa argument genézy, ktorý je vo vzťahu k prvým knižným vydaniam podstatne relevantnejší.

Čo si však počať s princípom poslednej ruky? Nemala by sa autorom odobrená verzia považovať za záväznú? Domnievam sa, že nie. Jestvujú samozrejme prípady, v ktorých má vydanie poslednej ruky opodstatnenie, ako napr. v prípade textov, ktorých prvé vydanie bolo z rozličných (napr. politických) dôvodov deformované. Ale čo napríklad v opačnom prípade, keď autor z rovnakých (politických) príčin zasiahol do pôvodného vydania, ktoré vzniklo v priaznivejšom období, a tým deformoval finálne vydanie? Alebo ako sa zachovať v prípadoch, keď autor zasahuje do svojich textov v dôsledku zmenených estetických preferencií, a to v čase, keď predchádzajúce verzie už žijú svojím vlastným životom? V takej situácii je nová verzia novým dielom, ktoré je z viacerých hľadísk rovnocenné s pôvodnou verziou. Obidve verzie sú originálne diela, čo sa dá vztiahnuť aj na Ondrušov prípad, keď sám editor Milan Hamada potvrdzuje, že „súborné dielo, ktoré odovzdal na vydanie pod názvom Prehĺtanie vlasu (1996), je z veľkej časti natoľko prepracované, že editor dospel k záveru, že varianty jeho zbierok Posunok s kvetom, V stave žlče, Korenie sú takmer novými dielami. Jedine zbierku Šialený mesiac (1965), ktorá je jeho autorizovaným debutom, autor síce premenoval na Prvý mesiac, ale zachoval ju v pôvodnej podobe s menšími zmenami, ktoré neboli také závažné, aby sme museli hovoriť o novom diele. Básnickú skladbu Kľak (1970) zo svojho súborného diela úplne vylúčil až na verše z prvej časti, ktoré využil v zbierke Posunok s kvetom v básni Kľak“ (s. 518).

Tak ako pri určovaní významu diela nie je podstatný autorov zámer, tak ani v prípade výberu básní do súborného diela by sa nemal uprednostňovať text, ktorý vznikol neskôr a ktorý autor označil ako definitívny. Vydanie poslednej ruky nie je pravidlo, ktoré by sa muselo bezpodmienečne dodržiavať, ale len jedna z možností, ako pristupovať k zostavovaniu a vydávaniu diel. V žiadnom prípade nemôže slúžiť ako nástroj, resp. argument za preferovanie konkrétnej verzie. Pri vydávaní by sa malo postupovať od prípadu k prípadu, s citlivým posúdením všetkých kontextov.

Zostáva ešte otázka umeleckej hodnoty. Nedalo by sa pri vydávaní textov rozhodovať na základe literárnej kvality textov? Myslím si, že takýto prístup ukrýva množstvo rizík. Tým najpodstatnejším je samo posúdenie kvality. V prípade viacerých verzií textov nemusí dôjsť k jednoznačnému konsenzu, ktorá verzia je kvalitnejšia, čo je aj prípad diela Jána Ondruša. Zatiaľ čo podľa niektorých čitateľov a odborníkov sú zaujímavejšie pôvodné verzie a nové úpravy oslabili ich pôsobivosť, podľa iných sú zase presvedčivejšie verzie z Prehĺtania vlasu. Bolo by preto nebezpečné opierať sa o kritérium literárnej kvality. Priestor pre vkusovo orientované výbery poskytuje špeciálny typ publikácií, ktoré zvyknú zostavovať iní umelci z diela konkrétneho autora alebo autorky. Toto by však nemal byť prípad publikácií z edície Knižnica slovenskej literatúry.

Jestvuje ideálne riešenie? Domnievam sa, že najlepšie by bolo zverejniť obidve verzie Ondrušových kníh, čiže pôvodné vydania zo 60. a 70. rokov minulého storočia, ako aj verzie z Prehĺtania vlasu. Nejestvuje totiž žiaden relevantný argument, na základe ktorého by sa dala jednoznačne uprednostniť jedna verzia pred druhou. Obidve verzie sú súčasťou literárneho a širšieho kultúrneho kontextu, o žiadnej z nich sa nedá definitívne povedať, že je umelecky presvedčivejšia a kvalitnejšia. Za vydanie pôvodných verzií hovorí najmä hlboký čitateľský dosah, významný literárny vplyv, existencia dôležitých teoretických textov a slabá dostupnosť. V prospech vydania poslednej ruky sa dá argumentovať najmä tým, že ide o autorom zavŕšené dielo, pričom aj ono už stihlo zasiahnuť do nášho kultúrneho kontextu.

Editor sa síce bráni, že „rozsah diela nedovoľuje paralelné publikovanie pôvodných zbierok s novou autorizovanou verziou“, a tvrdí, že „táto práca čaká na nové edície Ondrušovho básnického diela“ (s. 518). Táto argumentácia však vyznieva alibisticky. Zostavovateľ predsa uprednostnil publikovanie básní uverejnených v časopisoch, pričom jeho dôvody sú veľmi sporné. Okrem toho, len ťažko sa dá predstaviť, že by v dohľadnej dobe vznikol takýto projekt, keďže by išlo v relatívne krátkom čase už o tretie vydanie Ondrušovho diela. V tomto zmysle ide v prípade Hamadovho výberu o premárnenú šancu. Ak by som však mal pristúpiť na dilemu buď – alebo, som presvedčený, že viac argumentov jestvuje za vydanie pôvodných knižných verzií.

Na základe uvedených skutočností by sa dalo pochybovať o relevantnosti zvolenej editorskej stratégie, ktorá fetišizuje vydanie poslednej ruky a uprednostňuje časopisecky publikované básne pred prvými knižnými verziami Ondrušových zbierok. Preto slová Jána Gavuru, že „slovenská literárna veda nemá v súčasnosti vhodnejšieho kandidáta na zostavenie básnickej antológie Jána Ondruša, ako je literárny kritik a historik Milan Hamada“, vyznievajú alarmujúco, ba depresívne.

Text vyjde v Kloake 1/2012

Share 'Proti fetišu poslednej ruky' on Bookmarky.cz Share 'Proti fetišu poslednej ruky' on Facebook Share 'Proti fetišu poslednej ruky' on Linkuj.cz Share 'Proti fetišu poslednej ruky' on Twitter Share 'Proti fetišu poslednej ruky' on vybrali SME Share 'Proti fetišu poslednej ruky' on Email

Komentáre »

Pridať komentár

XHTML | Povolené značky: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Creative Commons Attribution-Noncommercial-No Derivative Works 3.0
2010 – 2018 kloaka | ISSN 1338-158X (online) | ISSN 1338-5054 (tlač)
kloaka [na] membrana [bodka] sk
web beží na WordPresse, s témou odvodenou od Barecity