Ad O nehatenom sujete týchto čias (S Valérom Mikulom sa zhovára Jaroslav Šrank). Rak 2/2011, s. 3 – 10.

Literárny vedec Valér Mikula, známy aj ako ostrý a sarkastický literárny kritik, prezentuje v rozhovore s Jaroslavom Šrankom v druhom tohtoročnom čísle časopisu Rak viacero zaujímavých a provokatívnych pohľadov na slovenskú literatúru a okolnosti jej fungovania. Z môjho pohľadu je zvlášť pozoruhodná najmä pasáž, v ktorej V. Mikula rozlišuje dve vlny samoúčelnosti v slovenskej literatúre – jednu z osemdesiatych a druhú z deväťdesiatych rokov. Pozrime sa na tieto jeho úvahy bližšie.

Mikula v prípade spomínaných dvoch vĺn rozlišuje rozdielne kontexty ich vzniku, ktoré konštitutívne určili ich podobu. Zatiaľ čo prvá vlna samoúčelnosti z 80. rokov (na základe Šrankovej otázky by sa sem dali zaradiť Moravčík, Vilikovský, Pišťanek, Klimáček, Lehenová) prišla ako „upozornenie na to, že sú tu aj iné účely ako ten jediný totalitný, ba že jestvuje aj radostný a nezištný samoúčel“ (s. 3), druhá vlna z 90. rokov (Šrank vo svojej otázke hovorí o autoroch ako Zbruž, Macsovszky, Horváth, Vadas…) vraj manifestuje „životný pocit, že keď už nič na svete nemá svoj dobrý účel, prečo by ho mala mať literatúra?“ (s. 4). Už toto úvodné rozlíšenie obsahuje niekoľko trhlín, ktoré sa postupom Mikulových úvah ďalej rozširujú. Signifikantné je najmä spájanie prvej vlny s radosťou v kontraste s druhou vlnou, pre ktorú je typická skepsa a bezútešnosť. Z Mikulovej formulácie týkajúcej sa druhej vlny je dokonca otázne, či vypovedá o samoúčelnosti – skôr sa zdá, že sa tu hovorí rovno o bezúčelnosti, ba nihilizme. Je však Mikulova analýza východísk a motivácií textov druhej vlny priliehavá? Nepodsúvajú sa tu príliš subjektívne a neprimerane zjednodušujúce koncepty? Ako prvá sa vynára otázka, či sa dajú texty takých rozmanitých autorov vôbec zahrnúť pod spoločný účel. Ale ak už by sme chceli zovšeobecňovať, tak za spoločnú črtu – účel (!) viacerých textov, ktoré by sa dali zaradiť do druhej vlny, môžeme považovať napríklad demonštrovanie nekompetentnosti jazyka/literatúry voči realite (nech už máme pod ňou na mysli čokoľvek). Tento skeptický postoj k jazyku a literatúre (ktorý je, mimochodom, nielenže legitímny, ale aj opodstatnený) predstavuje predsa len odlišný typ účelu, o akom hovorí V. Mikula.

V. Mikula vo vymenúvaní rozdielov medzi prvou a druhou vlnou pokračuje ďalej. Zatiaľ čo „sila tej prvej je v spontánnosti a očividnej nespútanosti, či už jazykovej, citovej alebo názorovej, tú druhú ospravedlňuje sebairónia –  v Macsovszkého textoch zrejme je, v tých ďalších neviem, asi by to bolo treba znovu, ach, prečítať“ (s. 4). Odhliadnuc od použitého slovníka (najmä slovesa „ospravedlniť“, ktorým sa dáva najavo, že tu ide o priestupok, resp. nekalý čin), ktorý nemusíme čítať doslovne, si v citovanom fragmente treba všimnúť najmä redukciu pozitívnych čŕt (ospravedlnení) druhej vlny len na sebairóniu – akoby sa s textami druhej vlny nespájali aj iné atribúty, ktoré by sa dali hodnotiť pozitívne (o jednom z nich som hovoril vyššie). Pozoruhodné je aj to, že autor tento jediný pozitívny znak nachádza výhradne v prípade Macsovszkého. Prečo je to tak nám Mikula objasňuje hneď v nasledujúcich slovách, ktoré by s istou dávkou irónie mohli byť aj pointou jeho úvah. Mám na mysli záverečný povzdych, ktorý ukrýva priznanie k neznalosti a nekompetentnosti. Ale hádam nie je nevyhnutné zachádzať tak ďaleko, Mikulovi nie je cudzia sebairónia.

V ďalšom rozvíjaní týchto názorov subjektívnosť Mikulových úvah dokresľuje aj používanie čisto emocionálneho slovníka: „Aby som to ešte viac zjednodušil, je samoúčelnosť veselá a samoúčelnosť smutná. Tá prvá, to je literárna hra, tá druhá experimentálna literatúra. Preženiem to až neprípustne, ale pri tej druhej máme pocit, že svet pustne, pri hre máme ilúziu – ba čo, zážitok! – že sa rozvíja“ (s. 4). V tomto fragmente – hoci sám autor priznáva svoje zjednodušovanie, intencia výpovede sa tým nemení – nastáva nové onálepkovanie prvej a druhej vlny. Prvá – radostná, veselá, rozvíjajúca vlna sa nazýva literárnou hrou a druhá – smutná, pustá – vlna sa označuje ako experimentálna literatúra. Tým Mikula zároveň ustanovuje univerzálnejšie kategórie, ktoré presahujú pôvodný rámec dvoch vĺn z 80. a 90. rokov. Má však takéto rozčlenenie dajaké opodstatnenie/logiku? Neposkytujú nám texty P. Macsovszkého, M. Habaja, K. Zbruža alebo T. Horvátha aj pozitívne pocity? Hoci aj pocity búrania vlastných ilúzií a spochybňovania zaužívaných postupov a náhľadov (na literatúru, svet, seba atď.)? A odkiaľ sa berie to zvláštne presvedčenie, že ilúzia – zážitok, že sa svet rozvíja, je pozitívnou hodnotou? Prečo by sme mali akceptovať tieto podivné metafyzické nároky? V tomto kontexte je zároveň príznačné použitie plurálu, ktorým sa maskuje subjektívny charakter Mikulových pocitov a udeľuje sa im výsada širšej (objektívnej) platnosti.

Svetlo do Mikulových úvah by mohli vniesť jeho nasledujúce vety: „Experimentálna literatúra si totiž vytvára obmedzujúce pravidlá v beztak obmedzujúcom svete – ale preboha, ak existujú obmedzujúce pravidlá, musia byť aj pravidlá rozvíjajúce! Podľa tejto viery/hypotézy zrejme vznikajú pružné „nepravidlá“ literárnej hry: sám si ich vytvorím, sám aj poruším či zruším“ (s. 4). Rozdiel medzi experimentálnou literatúrou a literárnou hrou teda podľa neho spočíva v charaktere pravidiel. Zatiaľ čo experiment si vytvára obmedzujúce pravidlá, hra je definovaná prostredníctvom rozvíjajúcich pravidiel, resp. „nepravidiel“, ktoré sám autor môže porušiť alebo zrušiť. Od čoho V. Mikula odvíja tieto svoje úvahy? Odkiaľ pramení jeho domnienka, že experimentálna literatúra si vytvára obmedzujúce pravidlá? O aké pravidlá ide? Nebolo náhodou cieľom experimentálnej literatúry akékoľvek pravidlá prekračovať a porušovať? Nie je už v slove experiment obsiahnuté skúšanie, hľadanie, dynamika? Žiaľ, Mikula neuvádza žiadne príklady, ktoré by jeho radikálne a príkre tvrdenia potvrdzovali. Jeho rozlišovanie hry a experimentu sa preto javí ako účelové, umelé a násilné (nie je bez zaujímavosti, že princíp hry s experimentom stotožňuje vo svojej otázke aj Šrank). Značná časť literatúry, ktorú by sme mohli zaradiť (a aj zaraďujeme) do experimentu, sa nezaobíde bez hry, prelamovania pravidiel, improvizácie, objavovania nových priestorov a možností atď. – teda atribútov, ktoré Mikula prisudzuje literárnej hre. Celý konglomerát chaotických a subjektívnych dohadov napokon vrcholí v efektnej metafyzickej bodke: „Neistota života ako radostný údel, kým tí druhí majú istotu neradostného údelu“ (s. 4).

O čosi zrozumiteľnejšia je nasledujúca pasáž, ktorá je odpoveďou na druhú Šrankovu otázku tykajúcu sa „večne detského“: „Ale to pravé detské práveže očakáva všetko! Dieťa sa prirodzene otvára voči budúcnosti, vidno v ňom všetky možnosti, ktoré sa potom v dospelosti nerealizujú. (…) Hra v literatúre by mala byť v tomto zmysle detská, vrátane nevedomosti a dôverčivosti. Ak sa ju pokúšame algoritmizovať, to už je experimentálna literatúra.“ (s. 4). Opäť sa tu v kontraste ocitajú nepravidlá (nevedomosť) a pravidlá (algoritmizovať), ale zdá sa, že Mikula priznáva hru aj experimentálnej literatúre. Táto hra je však podľa neho algoritmizovaná, čiže zviazaná pravidlami. Pri rozlišovaní literárnej hry a experimentálnej literatúry teda podľa neho treba prihliadať na to, či je hra spontánna a otvorená alebo, naopak, spútaná a vykonštruovaná. Rád by som však videl spôsob, nástroj, metodológiu, prostredníctvom ktorej by sa takéto čosi dalo rozlíšiť. Sú Macsovszkého ironické a autoreferenčné básne prirodzene hravé alebo poznamenané zväzujúcim intelektom? Sú Šulejove básne zo zbierky Koniec modrého obdobia vyznačujúce sa množstvom rozličných odkazov výsledkom spontánnych nápadov alebo premysleného konštruktérstva? Sú Zbružove textové a vizuálne experimenty produktom detsky naivnej a bezprostrednej tvorby alebo premysleného plánu? A nie sú tieto dichotómie (ako vlastne všetky) falošné a podozrivé? Prirodzene, nie všetky experimenty sú vydarené a iste sa medzi nimi dajú nájsť aj také, ktoré sú mechanické a netvorivé. Ak už však chceme hovoriť o dajakých hraniciach a vymedzeniach, tak tie nevedú medzi hrou a experimentom, ale medzi kostrbatým a ťažkopádnym využitím princípu hry a jeho invenčnou aplikáciou. Obidve tieto alternatívy sa pokojne môžu uskutočňovať mimo, ako aj v rámci experimentálnej literatúry.

Text vyjde v Kloake č. 2/2011