Po palici nožík

Články
26. februára 2011, 14:05 | Jaroslav Šrank

Ad Michal Rehúš: Literárnokritická alchýmia II.

Som posledný, kto by obhajoval apatiu v literárnej metakomunikácii a spochybňoval oprávnenosť otvorených diskusií. Aj teraz som tu, spolu s Michalom Rehúšom pajácujem – ako hovorí náš obľúbený autor – a: za celé týždne od zverejnenia jeho článku som jediný. Polemizujem s Rehúšom, s ním, myslím si, a nie proti nemu, aj keď neviem, či aj tento výrok nevyloží v môj neprospech, napríklad tak, že sa mu defenzívne líškam.

Haló v poslednej vete svojej reakcie považujem za primerané, pretože vystihuje charakter bombastických metafor, ktoré Rehúš nahromadil v úvode svojho článku o recenziách na Litvákovo Vtáctvo nebeské (koniec ilúzií, kritický bod, exemplárny príklad, magicko-alchymistická transmutácia kovu na zlato, imitácia zázraku premeny vody na víno). Autor týchto obrazov chcel haló, má ho. Áno, tá veta – táto, teda tá, a aj tá tamtá – je ironická, ale bystrý interpret mohol postrehnúť aj to, že tú tamtú vetu som vyostril nielen aj sebaironicky, že som žartoval aj na svoj účet, teda že som sa zachoval fér. Ba dokonca tak, že by z toho mal mať Rehúš radosť, keďže fandí posúvaniu hraníc, veď sebairónia ku konvenčnému polemizovaniu určite nepatrí. Ale nie, on už má v ruke osvedčený (tuho konvenčný) polemický arzenál – roztrhať oponentove (?) rétorické stratégie za každú cenu – a už sa činí. Už si na tej žartovete celkom vážne stavia autoritatívny kopček, aby ma z neho poúčal, kde je moje miesto, mám to márne, môžem sa slobodne hlásiť k tomu, že som trkvas, na trkvasí stolec budem mať nárok asi až vtedy, keď ma naň vykáže Rehúš.

Rehúšovi sa ďalej nepozdáva, že vo svojej odpovedi špekulujem. (Veď sa to ani nedá prehliadnuť, prečo asi?) A zasa celkom vážne, s plným nasadením vyvracia niečo, čo vyvracať netreba, niečo, čo (po)slúžilo najmä ako metodologické zrkadlo. Keďže na špekulácii o zámernom zakrývaní „pravého“ charakteru a kvality Litvákovej zbierky bola založená jeho prvá reakcia, vychádza mi z toho, že nielen na iróniu, ale aj na špekulácie a ostatnú štylisticko-rétorickú háveď má v tejto polemike právo len jeden z nás.

Vraj mi z reakcie na Rehúšov článok vypadlo to najdôležitejšie, Litvákova zbierka. Ak ma ale zrak neklame, ústrednou témou jeho textu – volal sa Infantilné verše, alebo Literárnokritická alchýmia? – je obvinenie z literárnokritickej alchýmie, ergo kamufláže či maskovania (teda úmyselného a rafinovaného zakrývania, zastierania, utajovania), ktorá by dokonca – podľa Rehúšovej špekulácie – mohla byť motivovaná pochybným rešpektom pred etablovaným autorom. Považoval som to aj to naďalej považujem iba za nedorozumenie. (Preto som sa vyjadril o zbytočne minutej munícii, a to v minulom čase, čo bolo prečítané priam ako výzva mlčať.) (Líškanie?) Preto som sa pokúsil vysvetliť, čo Rehúš na mojej recenzii nepochopil, aj naznačiť, v čom ju mimovoľne či ako dezinterpretuje. Aj táto snaha ale dopadla rovnako: Rehúš mi ďalej podsúva, že som Litvákovu knihu neskritizoval, ale len kladne ocenil, a vraj sa k tomu stále odmietam priznať. Vrátim sa teda k svojmu výroku, s ktorým ešte v prvej reakcii Rehúš súhlasil: „Problémom Litvákovej idyly je teda celkom triviálne jej iluzívnosť či utopickosť“. To určite nie je pochvala, ale vyčerpávajúce – takmer tautologické! – pomenovanie zásadného problému zbierky.

A domnievam sa, že takáto formulácia je adekvátnejšia než slovník zostavený z „ezoterických“ bublín či biologicko-psychiatrických nálepiek, ktoré Rehúša (oprávnene) iritujú, keď sú použité v kladnom význame (Somolayová?) alebo voči nemu (Šrank!), hoci sám doň rád načiera pri diskvalifikovaní cudzieho literárneho prejavu bez zodpovedajúcich argumentov. Ak si len takto odstredivo predstavuje náročnosť a dôslednosť v hodnotení, nech mu padne na úžitok. Nebránim sa používaniu irónie ani sarkazmu, ale ak ich nepodkladáme náležitými dôkazmi či argumentmi, možno namiesto náročnej kritiky produkujeme iba posmeškárstvo, a to je hrubo manipulatívna komunikačná technika. Zväčša slúži ako nástroj na získanie mocenskej pozície, aj keby bola taká zanedbateľná ako tie, ktoré poskytuje naša slovenská literárna kritika.

Už som uviedol, prečo som zároveň nepoprel estetickú pôsobivosť Litvákovej ilúzie. Rehúš sa tvári, že ma nepočul, a žiada ďalšie argumenty. (Podobne pri probléme Litvákovho podania práce.) Načo mu budú? Nanajvýš len na to, aby ich zasa zosmiešnil alebo zamlčal. Vari vo svojich doterajších výstupoch ponúkol aj nejaké „kontrarozbory“? Vari vynaložil aspoň za necht námahy, aby sa nad vecou zamyslel nezaujato?

Mimochodom, v mojej recenzii je aj táto pasáž: „Na rovine básnických pomenovaní ale pôsobí rušivo frekvencia deminutív, ktoré majú manifestovať literárnosť, pozitívnu emocionalitu a psychickú vyrovnanosť subjektu a jeho pozornosť voči jednotlivostiam sveta, vyvolávajú ale podobnú averziu ako ležérnosť, extenzívnosť a bombastickosť tej verejnej komunikácie, voči ktorej sa vymedzujú ako výrazová alternatíva. Za pôsobivejšiu považujem lapidárnejšiu, vecnejšiu polohu bez sentimentu: „Vietor mi jednu rajčinu zlomil. / Mala sa pred ním lepšie uhýnať“ (s. 25). Takže ešte aj voči estetickej pôsobivosti Litvákovej ilúzie, konkrétne voči jej výrazovému aparátu, mám od začiatku výhrady a zodpovedám za ne rovnako ako za všetko ostatné, čo som o zbierke napísal. Pravda, Rehúš vytvára dojem, že ju jednostranne chválim, a to aj vtedy, keď sa prihlási s veľmi blízkym – a konečne nejakým – argumentom.

Rehúš isto uznáva variabilitu literatúry, tej pôvodnej, aj tej meta, napríklad variabilitu metodologického, kompozičného, výrazového aj funkčného poňatia konkrétnej literárnej recenzie. Získavam ale pocit, že to berie len formálne. Privádzajú ma k tomu jeho metódy, akými napáda tie myšlienkové postupy, hypotézy, závery, názory, s ktorými nesúhlasí, ktoré sa mu priečia, ktoré (by) mu ani nenapadli. Tu už o dogmatizme netreba špekulovať, deje sa v priamom prenose. V jeho vedení sporu nad argumentmi a dôkazmi vysoko prevažujú diskvalifikačné tvrdenia, manipulatívne selekcie, dezinterpretácie a suverénne autoritatívne gestá, navyše spätne mení údajný predmet sporu. Taká taktika je výhodná a pohodlná: argumenty rečníka, ktorý jasne určil svoju pozíciu a metódy (žánrová analýza, komparácia atď.) a drží sa ich, rozmetáte za pár sekúnd. Fajn, hrajme sa aj takto, len to, prosím, nevolajme kritická náročnosť. Nemýli si náhodou Rehúš polemiku s drezúrou? Komentujete Litváka? Roztrhať! Nereagujete podľa mojich predstáv? Čakajte trest, napríklad etiketu kritického minimalistu.

Neprekáža mi, že z tejto polemiky asi vychádzam ako konfúzionista, ba pre niekoho možno aj ako kompromisník. Zato môžem bez dešpektu povedať, doplniť, aby to bolo každému jasné, že Litvákovu zbierku naozaj nepovažujem ani za „knihu roka“, ani v nej nevidím vývinový prínos pre našu poéziu. Ba odhadujem (alchýmia), že na niečo podobné ani neašpirovala. Na druhej strane sa mi spomedzi jeho kníh s poéziou zdá byť najlepšia, čo ako málo to môže pre niekoho znamenať. Nepredpokladal som až doteraz, že si tieto veci čitateľ domyslí, z rôznych dôvodov som postulatívny aspekt, ktorý tak maximalizuje Rehúš, nepovažoval za dôležitejší než to, čomu som sa v recenzii venoval. Hádam sa môžem slobodne rozhodnúť pre určité zameranie svojho výkladu, pokiaľ sa mu nespreneverím, a môžem slobodne zvoliť aj to, či budem pri kritickej interpretácii čitateľov vodiť za ručičku koridorom jednoznačných hodnotiacich prívlastkov od názvu až po poslednú vetu, alebo nájdem iný spôsob, môžem si to dovoliť, lebo medzi čitateľmi a prispievateľmi Romboidu sú zaiste aj takí, čo to unesú. Alebo má Rehúš presnú muštru, ako jedine správne písať recenzie? Vari by sa jej držal?

Rehúš relativizuje žánrovú analýzu ako nástroj interpretácie a hodnotenia. Zvlášť vtedy, keď uvádza extrémny, teda nie celkom názorný príklad zo sféry funkčne špecifickej literatúry (pubertálne psychohygienické denníkové zápisky). Pozrime sa na jeho argument. Zrejme predpokladá, že sa zhodneme na tom, že ocenenie textov z istých žánrových, funkčných apod. množín expertnou kritikou je nepatričné, pretože naruší hodnotovú hierarchiu. Verím, že si pritom uvedomuje sociálnu podstatu takejto hierarchie, teda to, že ide o konštrukt, ktorý platí len relatívne a neustále sa viac či menej mení, a to najmä v dôsledku rôznych sociálnych operácií a nie pre esenciálnu nadradenosť jednej estetiky nad inou. Ale ani taká hierarchia nijako nespochybňuje možnosť či právo posudzovať jednotlivé diela patriace do tej či onej kategórie. Aj žánrovou analýzou teda vieme povedať čosi o kvalite určitého textu. (Iste, ďalšia vec je realizácia takej analýzy.) A určite je tento prístup na mieste viac, ako keď nejaký umelecký výtvor meriame kritériami, ku ktorým sa nijako nehlási, takže výsledok cvičenia je vopred jasný. No a Litvák sa k tvorivému porušovaniu či podrývaniu parametrov idyly nehlási. Naopak, všetkými desiatimi sa primkýna k tradícii a aj o tejto konformnosti sa môže čitateľ v mojej recenzii dozvedieť. Dôjsť k výsledku, že z exploračno-experimentálneho či subverzného hľadiska Litvákova zbierka nestojí za nič, je síce efektné, ale len ako plesk do vody. Nad kuchynským nožom tiež neohrniem nos, nedolámem ho ako bezcenný len preto, že sa na ňom nedá preplávať Atlantik.

Rehúša isto viedli šľachetné úmysly. Chce nás (mňa inclusive) zrejme zobudiť z údajnej odborníckej letargie svojou pravdou, varovať nás pred benevolenciou. Zvolil si však zvláštny spôsob: keďže sa mu zdá, že sme už všelijako popletení, udiera nás po hlave apriórnosťami a čuduje sa, vážne sa čuduje, že vidíme všeličo (hviezdičky?), len ten jeho pôvodný étos nie. A tak aj ja nakoniec jeho počínanie vnímam ako kontraproduktívne: takouto zaujatosťou cudziu benevolenciu nezamedzí, iba ak môže spochybniť vlastnú náročnosť tým, že ju praktikuje najmä ako posmeškársku drezúru.

Ozaj, a čo povie Michal Rehúš na to, že sa tu na webe od 13. februára ideme rozkrájať, ale inak je náš spor každému ukradnutý? – rubrika Komentáre zíva prázdnotou. A to ešte takto pekne zaseknutí vo svojich koľajniciach dojacháme aj do Kloaky. Nie je to scénka dosť infantilného pechorenia? Nezískava náhodou na jej pozadí kúsok pravdy aj póza Litvákovho subjektu, čo zatiaľ kŕmi rýmované sýkorky? Ajajáj!

Text vyjde v Kloake č. 1/2011

Share 'Po palici nožík' on Bookmarky.cz Share 'Po palici nožík' on Facebook Share 'Po palici nožík' on Linkuj.cz Share 'Po palici nožík' on Twitter Share 'Po palici nožík' on vybrali SME Share 'Po palici nožík' on Email

4 komentáre »

  1. Srankova píše:

    Ides, Jaro!

  2. komar píše:

    Ej veru že Litvák určite nečakal, že zaknihované obrázky jeho idylického mikrokozmu vygenerujú taký eruptívny diskurz…ktovie či sa aj on niekedy pokochá týmto vyčerpávajúcim súbojom… negovať autorskú pózu á la Litvák takou argumentačnou kanonádou (pôsobiacou veľmi často a silno sebaglorifikujúco) ako sa podujal Rehúš mi pripadá ako postaviť vedľa jednopodlažného hlineného domku 96 poschodovú železobetónovú konštrukciu ktorá má byť búdou na náradie…

  3. Jakub píše:

    Mám pocit, že vo väčšine literárnych konfrontácií by sa dalo pokračovať donekonečna. Či by nebolo lepšie to poriešiť tvárou v tvár a následným úverejnením zápisnice z takejto konfrontácie.

  4. mišo dzúrik píše:

    fuha, jaro, zda sa, ze potrebujes priviazat spagatikom ku koliku v zemi, aby si nelietal v akademickych zaplavach odtrhnutych od zivota.

Pridať komentár

XHTML | Povolené značky: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Creative Commons Attribution-Noncommercial-No Derivative Works 3.0
2010 – 2018 kloaka | ISSN 1338-158X (online) | ISSN 1338-5054 (tlač)
kloaka [na] membrana [bodka] sk
web beží na WordPresse, s témou odvodenou od Barecity